Túžia po nedosiahnuteľnom maxime. Kľúčom k prekonaniu perfekcionizmu je sebaúcta

Dotiahnuť úlohu do úspešného konca je pre niekoho jednoduché. Nemusí nad ňou dlho rozmýšľať, riešenie si nekomplikuje a vypracuje presne to, čo sa od neho žiada. A zároveň nemá stres z očakávania a ani pocit, že by zlyhal, ak by niečo nebolo dokonalé.

To však vôbec nie je prípad perfekcionistov. Tí sa zvyčajne snažia nielen do bodky splniť zadanie, ale často chcú urobiť aj niečo navyše.

Ako píše terapeut Richard Brouillette vo svojom texte na Psychology Today, pre týchto ľudí nie je nič, čo urobia, dosť dobré a majú pocit, že mohli urobiť pre danú vec viac a lepšie. Tvrdí, že tieto pocity pramenia z neprimeraných požiadaviek, ktoré na nich boli kladené v detstve.

Britskí psychológovia Thomas Curran a Andrew P. Hill vo svojej štúdii poukazujú na rastúci podiel perfekcionistov medzi vysokoškolákmi.

Pri analýze dát od viac ako 20-tisíc vysokoškolských študentov zistili, že ak potomkovia vnímajú očakávania rodičov ako priveľké, dávajú im vyššiu hodnotu a podmieňujú nimi svoju sebaúctu. Následne, keď tieto nesplniteľné očakávania nedosiahnu, sú sebakritickí a kompenzujú to snahou o perfektnosť.

Perfekcionizmus však, paradoxne, nemusí priniesť požadované výsledky ako ukazuje štúdia v časopise Personality and Social Psychology. Jej autori na piatich štúdiách testovali koncepčnú, funkčnú a vývojovú osobitosť excelentnosti a perfekcionizmu.

Perfekcionisti majú horšie výsledky

Štúdia, ktorú viedol Patrick Gaudreau z Ottawskej univerzity poukazuje na dve veci.