Aj znevýhodnené deti si zaslúžia byť šťastné, pomôže im inkluzívne vzdelávanie

Nedávno prišiel čas návratu detí do škôl po prázdninách, čas neopakovateľných momentov nedočkavých prváčikov, ktorí prvý raz zasadli do školských lavíc... Nebolo však úplne jasné, či tak budú môcť urobiť všetky deti. Niektoré pre svoje zdravotné obmedzenie nemôžu navštevovať bežnú školu už len z dôvodu, že sa do nej fyzicky nie sú schopné dostať.

Viete si ako rodič predstaviť, že by vaše dieťa počulo cez okno veselý detský džavot rovesníkov, no nemohlo by sa pridať? Našťastie, veľa ľudí na Slovensku sa s tým rozhodlo niečo urobiť a vďaka inklúzii začleniť všetky deti bez rozdielu tam, kde majú absolútne právo byť.

Ako si však nemýliť inklúziu s integráciou, na to sme sa spýtali Annymárie Kmiťovej, riaditeľky inkluzívnej školy ZŠ Drábová Košice: „Kým integrácia je prispôsobenie sa žiaka so zdravotným znevýhodnením podmienkam školy, inklúzia je prispôsobenie sa školy rozmanitým podmienkam a potrebám žiakov, keďže každé dieťa má právo na rovnaký prístup ku vzdelávaniu. V našej škole sú do bežnej triedy začlenené deti s Aspergerovým syndrómom, s narušenou komunikačnou schopnosťou, s atypickým autizmom, s ADHD, s detskou mozgovou obrnou. Vďaka inkluzívnemu prístupu zvládajú učivo porovnateľne s ostatnými žiakmi. Výchovno-vzdelávací proces prebieha tak ako na bežnej škole, ale s pomocou podporného tímu, materiálneho vybavenia školy, ktoré je veľmi dôležité, pretože sa využíva nielen počas vzdelávacieho procesu, ale aj pri mimovyučovacích činnostiach. Triedy sú rozdelené na „pracovné“ časti a relaxačné, oddychové.“

Pefagogická asistentka podporuje žiaka počas vyučovania (zdroj: Nadácia Volkswagen Slovakia)

Prečo je to dôležité?
Bežnými bariérami, s ktorými sa deti stretávajú na školách, je neprijatie, že sú iné. Môže ísť o zdravotné znevýhodnenie, pôvod a sociálne prostredie, z ktorého pochádzajú, nadanie či aktuálna náročná situácia, v ktorej sa nachádzajú a menia na základe toho svoje správanie.

„Stretávajú sa s tým bežné deti i deti v riziku. Žiaľ, stane sa to aj zo strany pedagógov, ktorí k deťom pristupujú netaktne,“ hovorí Bianka Kubovičová z Asociácie špeciálnych pedagógov škôl a poradní. Škola by pritom mala byť miestom, kde je dieťa šťastné. „Dieťa sa nemôže báť vzdelávania, učiteľa či písomnej práce. Hovoríme o škole – inštitúcii, ktorá nesmie naháňať strach v žiadnom kontexte. Jej úlohou je umožniť dieťaťu napredovať, veriť v svoje schopnosti a uvedomiť si, že môže byť prospešné pre seba, svoju rodinu a spoločnosť. To sa týka všetkých detí.“

Ranný kruh je príležitosť pre dieťa zdieľať svoje emócie a pocity. (zdroj: Nadácia Volkswagen Slovakia)

„V prvom rade deti netreba posudzovať ako znevýhodnené. Pred školským systémom sú to jednoducho deti a iná kategória neexistuje. Ak je dieťa mentálne v poriadku, nevidím dôvod, prečo by malo byť zdravotne znevýhodnené dieťa osobitne posudzované. Už len fakt, že musí pred nástupom do školy absolvovať niekoľko sedení u rôznych špecialistov, je demotivačný úvod, ktorý môže zanechať na detskej duši dlhoročné jazvy,“ hovorí mama zdravotne znevýhodneného Maxa.

Verejnosť má mierne skreslené predstavy o tom, čomu sa pedagogický asistent venuje. Často si predstavujú, že je to asistent pre dieťa, ale v skutočnosti je to asistent učiteľa a učiteľky, je obrovskou podporou pre pedagóga triedy.
Ako to funguje?

Mária Baltesová, špeciálna pedagogička a koordinátorka školského podporného tímu na ZŠ Drábova Košice:
Spolupráca učiteľ a asistent je veľmi úzka, asistent je pre učiteľa jeho pravou rukou. Je prítomný na hodine, sleduje jej priebeh, sleduje prácu integrovaných žiakov a vie okamžite zasiahnuť, ak vidí, že daný žiak stráca pozornosť alebo niečomu nerozumie. Učiteľ sa zatiaľ môže bez prerušenia vyučovania venovať ostatných žiakom. Asistenti sa často stávajú aj mediátormi medzi rodičom a pedagógom, napríklad na rodičovskom združení, pretože vnímajú triedu a vyučovací proces z oboch strán. Asistentka má vždy prehľad o preberanom učive, užšia spolupráca s pedagógom prebieha napríklad pri písaní testov, keď asistentka môže upraviť test – napríklad počet zadaní, preformuluje otázky alebo rozdelí test na niekoľko častí, ktoré integrovaný žiak vypracuje individuálne. Asistentka pomáha primárne žiakovi, pre ktorého je určená, no zároveň pomáha aj ostatným žiakom, ktorí to potrebujú, preto v triede sedia vždy blízko seba. Asistentky sú komplexné osobnosti s vysokou mierou odbornosti a empatie a fungujú ako most medzi žiakmi a pedagógmi. Mávajú so žiakmi úzke puto, deti sa im často zdôverujú a nachádzajú veľkú podporu.

Mária Baltesová, špeciálna pedagogička a koordinátorka školského podporného tímu ZŠ Drábova Košice

Čo je dôležitým predpokladom, aby sa akokoľvek znevýhodnené dieťa cítilo dobre v bežnom školskom kolektíve?

Ľubomíra Repáňová, projektová manažérka Nadácia Volkswagen Slovakia:
Najdôležitejším predpokladom je rešpekt voči rôznorodosti potrieb všetkých detí v kolektíve, nielen detí v riziku. Tento rešpekt k rôznym potrebám však platí aj voči dospelým, ktorí patria do ekosystému školy – pedagógovia aj nepedagogickí pracovníci školy, rodičia, širšie okolie. Každé dieťa v kolektíve je jedinečné a nachádza sa v rôznych životných situáciách. Úlohou školy je deťom vytvoriť bezpečné a podporujúce prostredie. Aby sa v nej všetky deti cítili prijaté, aby im tam bolo dobre a zároveň, aby mohli napredovať a rozvíjať svoj potenciál. Aj vzájomné obohatenie rôznych detí je veľmi dôležité. Aby sa toto mohlo na školách diať, školy musia byť pripravené a vybavené – počnúc odstránením bariér z priestorov (aby sa napríklad deti na vozíku vôbec mohli do školy a svojej triedy či jedálne a telocvični dostať, aby sa deti so zrakovým postihnutím mohli po škole bezpečne pohybovať) cez personálne vybavenie školy (školský inkluzívny tím - školská psychologička, logopedička, špeciálna pedagogička, ktoré majú možnosti a priestor sa individuálne deťom a rodičom venovať) až po špeciálne edukačné a senzorické pomôcky. No v prvom rade ide o ľudské nastavenie a presvedčenie všetkých ľudí smerom k rešpektu voči inakosti.

Ľubomíra Repáňová, projektová manžérka Nadácie Volkswagen Slovakia

Čo považujete za zásadnú zmenu, ktorá sa musí na Slovensku udiať, aby sa znevýhodnené deti vedeli zaradiť do bežného školského systému?

Svetlana Síthová, odborníčka na inklúziu, Národný inštitút vzdelávania a mládeže
Podľa HBSC štúdie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika sú tri z piatich detí na Slovensku v škole nešťastné. Je na nás všetkých, aby sme tento stav zmenili. Práve inkluzívny prístup v sebe obsahuje rešpektovanie rôznorodosti a podporu pre všetkých, aby každý dokázal napĺňať svoj potenciál a byť šťastným. Je dôležité, aby školy vnímali a chceli inklúziu ako úplne prirodzenú vec. Keď sa ľudia spýtajú, prečo potrebujeme inklúziu, môžeme odpovedať otázkou – a prečo potrebujeme byť k sebe ľudskí? Je to niečo samozrejmé a prirodzené; niečo, z čoho benefituje konkrétne dieťa i celá spoločnosť. Okrem hodnotového nastavenia v sebe táto oblasť nesie aj rozmer zabezpečenia a dodržiavania práv – Slovenská republika ešte v roku 2010 ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným znevýhodnením a prijala tak záväzok zabezpečiť inkluzívny vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Dôležitým míľnikom v tejto téme bolo prijatie stratégie inkluzívneho vzdelávania v decembri 2021, ku ktorej sa participatívne tvoril akčný plán. Najväčšou zmenou, ktorá nás čaká, je reforma kurikula a navýšenie počtu asistentov učiteľov v novom školskom roku 2022/2023.

Svetlana Sithová, odborníčka na inklúziu, Národný inštitút vzdelávania a mládeže

Ako sa zmenil život vašej rodiny, keď Maxa prijali do školy, ktorá podporuje inkluzívne vzdelávanie?

Denisa Javorčeková, mama zdravotne znevýhodneného Maxa, ktorý navštevuje inkluzívnu školu
Nástup Maxíka do školy znamenal nový režim našej rodiny, doposiaľ neznámy, s obavami, ale s odstupom času neskutočne príjemný. Ja ako mama som po dlhých rokoch mohla opäť pracovať z kancelárie (aspoň na dve-tri hodiny). Tatino je náš ranný pomocník a pre Maxíka to bolo jedno obrovské dobrodružstvo. Prehĺbila sa v ňom trpezlivosť, chuť pracovať a snaha držať krok so spolužiakmi (čo sa síce často nedarilo, ale už len fakt, že aj v oblasti vzdelávania je bojovník, bol pre nás neopísateľný). Vznikla síce neustála pohotovosť na telefóne a 100-percentná odkázanosť na automobil, ale aj napriek tomu to stojí za to.

Max so svojimi rodičmi, ktorí vedia, že škola mu pomáha napredovať