„Je to koniec mnohých mojich štúdií. Z modrej pančuchy bude azda dobrá gazdiná. Nemôžem povedať, že som ľahko zamenila Aténu za Héru, a obávam sa, že neskôr ešte pocítim ujmu pre môj duchovný hlad, ale láska prekoná všetky prekážky,“ napísala v liste roku 1929 Gisela Weyde.
Jej náhle rozhodnutie stiahnuť sa z verejného a vedeckého života k rodinnému kozubu, bolo nečakané.
O to viac, že po rokoch tvrdej práce s hmatateľnými výsledkami mala na dosah to, po čom túžila a na čo mala plné právo. Platené zamestnanie, ktoré by zodpovedalo jej vzdelaniu, schopnostiam a nadšeniu. Hoci ona sama túto métu nedosiahla, otvorila dvere ďalším ženám.
Bola naivná a verila v ľudské dobro
Bola prvou ženou, ktorá vo Viedni vyštudovala klasickú archeológiu, a prvou historičkou umenia na Slovensku. Ako prvá spravila v múzeu prednášku pre mládež a všemožne sa pokúšala o demokratizáciu umenia.
V priebehu pár rokov napísala viac odborných štúdií ako mnohí iní za celý život. Zveľaďovala populárno-vedecké spolky a pokúšala sa preniknúť do oficiálnych inštitúcií. Tie však namiesto nej vždy uprednostnili mužov. Aj preto bola Gisela Weyde dlhé desaťročia zabudnutá.