Stretne sa Ukrajinka, Róm a chlapec s autizmom. To nie je vtip, to je škôlka

Števko má štyri a pol roka a oproti svojim rovesníkom v škôlke je nápadne nižší. Možno si ho ľahko pomýliť s oveľa mladším dieťaťom. Má totiž genetickú poruchu zvanú achondroplázia, ktorá ovplyvňuje rast kostí a spôsobuje, že chlapec má krátke končatiny.

Števko však aj napriek tomu vášnivo športuje. Jeho zdravotné obmedzenie mu nebráni v tom, aby skvele hral napríklad futbal či hokej, ale ani v tom, aby intelektuálne vynikal. Inakosť, ktorá je pre dospelých často na prvý pohľad výrazná, je pritom pre jeho kamarátov v škôlke nepodstatná.

V Rozmanite, prvej inkluzívnej škôlke na Slovensku, ktorá sídli v bratislavskej Novej Cvernovke, totiž nie je so svojou jedinečnosťou sám. Poznávacím znakom Rozmanity, ktorá v septembri rozbehla druhý rok svojej existencie, je pestrosť a diverzita.

Sú na ne zvyknuté aj samy deti. Slovenské, ukrajinské, rómske, vietnamské, z náhradných aj biologických rodín, deti s autizmom, s ADHD, ale aj bez akýchkoľvek zdravotných problémov. Zdravotný stav, sociálne zázemie, farba pleti, materinský jazyk či ďalšie špecifické potreby nehrajú pri ich prijímaní zásadnú rolu.

Mená všetkých detí boli v texte z dôvodu ochrany ich identity zmenené.

„Každé dieťa totiž má špecifické potreby,“ hovorí Anna Symington-Maar, učiteľka s bohatými skúsenosťami z medzinárodného vzdelávania a inovátorka vo vzdelávaní, ktorá Rozmanitu založila. Hnevala ju segregovanú spoločnosť na Slovensku, pričom nejde len o ľudí ďaleko na východe v osadách.

Problém má aj Bratislava. Deti z finančne a sociálne silných rodín napríklad chodia do iných škôlok a škôl ako chudobnejšie deti, čo prispieva k vytváraniu spoločenských bariér.

„Spoluzakladala som program Teach for Slovakia a v rámci neho som videla množstvo pozitívnych zmien, ktoré sa v školstve na Slovensku dejú, najmä v oblasti vzdelávania detí s nejakým typom znevýhodnenia. Chýbal mi tu však jeden dielik puzzle – inkluzívna škola. Kde by si naozaj každý mohol na vlastnej koži zažiť, že sa to dá, a vidieť ako. Na takej som učila tri roky v Londýne a mnohé som ich v zahraniční zažila. V niektorých krajinách sú štandard,“ vraví Anna Symington-Maar.

Ranné elipsy v Rozmanite. (zdroj: Kvet Nguyen)

Ranné elipsy sú výzva, no rešpekt je dôležitý

Stretávame sa priamo v škôlke v Novej Cvernovke. Školský rok beží ešte len mesiac a už polovica detí chýba, zväčša pre chorobu. Očakáva sa teda príchod iba pätnástich z nich.

Medzi prvými je v škôlke Marek. Za jednou z učiteliek beží s kresbou a vysvetľuje, že ju nakreslil, pretože v to ráno sa naňho ocko hneval a kričal. Mareka to rozhodilo, a tak sa rozhodol použiť zelenú farbu, lebo tá vraj upokojuje.

„A ako sa teraz cítiš?“ pýta sa ho učiteľka. Marek odpovedá, že pokojnejšie. Vzápätí beží do pohybovej miestnosti s rôznymi preliezačkami a pomôckami.

Sedí v nej aj malý Andrij. Prišiel z Ukrajiny a práca s ním je podľa slov učiteľského zboru náročnejšia. Keď do škôlky začal chodiť, k ostatným deťom sa správal útočne, a hoci diagnostiku zatiaľ nemá, predpokladá sa, že uňho môže ísť o istý typ neurovývinovej poruchy.