Mnohí sa chcú s nezrelými rodičmi zblížiť. Skôr ich vydesia, než prebudia empatiu (rozhovor)

Množstvo ľudí zraňujú ich rodičia. Nepriamo či nevedomky im odopierajú emocionálnu blízkosť a takéto vzťahy sú napokon až do dospelosti plné neporozumenia, konfliktov, emocionálnej osamelosti či popierania pocitov.

Americká psychoterapeutka LINDSAY C. GIBSON sa špecializuje na prácu s klientmi, ktorí majú emocionálne nezrelých rodičov. Hovorí, že keď sa raz oboznámia s konceptom emocionálnej nezrelosti, dokáže ich to silno zasiahnuť, a množstvo vecí z ich dospievania im zrazu dáva zmysel.

„Len čo raz začnete nad svojimi blízkymi rozmýšľať ako nad štvorročnými, všetko to do seba zapadne. Uvidíte nedokončený emocionálny vývoj, bod, v ktorom ostali zaseknutí, a obmedzenia, ktoré majú pri rozmýšľaní o veciach na emocionálnej úrovni. Keď zrazu máte teóriu, ktorá mnoho týchto drobných vecí vysvetlí, môžete uvidieť aj spôsob, ako od toho odstúpiť a začať to vnímať racionálne, čo je úžasne oslobodzujúce,“ hovorí v rozhovore pre SME.

Gibsonovej nedávno vyšla o tejto téme kniha aj v slovenčine s názvom Keď detstvo bolí.

Prečo vás téma emocionálne nezrelých rodičov tak fascinuje?

Počas môjho postgraduálneho štúdia sme pomocou psychologických testov skúmali ľudí, na akej vývojovej úrovni sa nachádzajú. Niekedy napríklad 45-ročný muž fungoval na emocionálnej úrovni štvorročného či pätnásťročného dieťaťa.

Nikdy som to však neaplikovala do mojej terapeutickej praxe, až kým som nemala zhruba v rovnakom čase dvoch klientov. Tí mi opisovali svoje vzťahy s rodičmi a vravela som si – fíha, ich blízky sa správa ako trojročný, prípadne jeho sebakontrola či úroveň egocentrizmu je ako u šesťročných.

Obálka knihy Keď detstvo bolí. (zdroj: vydavateľstvo Grada)

Začala som uvažovať, prečo chcú emocionálne veľmi dobre fungujúce dospelé deti týchto rodičov na seba uvrhnúť nejakú diagnózu, keď v skutočnosti to neboli oni, kto by mal sedieť u mňa na terapii. Práve táto irónia mi pripadala najviac fascinujúca.

Ako reagovali, keď ste im toto povedali?

Udivene. Že o tom nikdy takto nepremýšľali. Pýtali sa, ako môžu byť ich rodičia emocionálne nezrelí? Veď majú firmu, sú pilierom vo svojej komunite.

Fascinuje ma, že existuje toľko ľudí, ktorí v spoločnosti fungujú celkom dobre, no čo sa týka emocionálnej stránky ich života, vzťahov a rodín, na pozadí je obrovské množstvo stresu a dysfunkcie práve pre ich emocionálnu nezrelosť.

Vo svojej knihe Keď detstvo bolí, ktorá v origináli vyšla už v roku 2015, opisujete znaky emocionálne nezrelých ľudí. Čo si vlastne pod tým pojmom predstaviť?

Ako ľudia rozvíjame rôzne stránky našich osobností, niektoré sa rozvinúť nemusia. Môžete byť profesorkou na univerzite.

Môžete byť veľmi dobrá v biznise a mať množstvo zručností na to, aby ste si zabezpečili úspešnú kariéru, byť spoločenský typ. Navonok to vyzerá ako zrelosť.

No emocionálna zrelosť predstavuje našu schopnosť vytvárať hlboké emocionálne spojenia s inými ľuďmi. Napríklad úspešne sa naviazať na iných, mať milujúci a hlboký vzťah a byť si blízki. A najmä v detstve je dôležité mať rodiča, ktorý s vami toto dokáže.

V knihe opisujete pomerne dosť znakov emocionálnej nezrelosti. Za hlavné označujete egocentrizmus, nedostatok empatie, chýbajúcu sebareflexiu, takzvaný afektívny realizmus a strach z emocionálnej intimity. Ako sa u týchto ľudí prejavujú?