Úprimný rozhovor o tom, ako sa splnil veľký detský sen. Ako sa napriek mnohým prekážkam úspešne zrodil príbeh, ktorému na začiatku neveril nik, len jeho hlavná aktérka. A to mala vtedy slovenská šperkárka PETRA TOTH len devätnásť rokov.
Vaša značka funguje na Slovensku už pätnásty rok. Stále vás to baví rovnako ako na začiatku?
Odkedy robím šperky som nemala nikdy čas postáť a nadýchnuť sa a poohliadnuť sa za tým, čo za mnou zostalo, ako ďaleko som zašla, čo všetko som musela prekonať a obetovať.
Tú pätnástku som si stanovila tento rok, pretože šperky robím od svojich šiestich rokov a nedá sa s presnosťou určiť, kedy bol práve ten prvý deň mojej značky.
Pred vyše 15 rokmi mi však tragicky zomrel otec, bezprostredne nato som opustila vysokú školu, nedokončila som ani prvý ročník, kúpila starý storočný vidiecky dom 150 km od Bratislavy a začala sa naplno venovať splneniu si detského sna.
Zmenila som svoj život od základov a preto si myslím, že práve to je ten míľnik, ktorý by sa dal nazvať ako začiatok mojej značky.
Keď niečo budujete, je to podobné ako so vzťahmi. Na začiatku je vášeň z nepoznaného, možno naivita a neskôr príde porozumenie a budovanie koreňov. Prídu krízy a príde aj šťastie, strieda sa to neustále.
Toto isté mám ja so svojou značkou. Dospela som do bodu, keď moja práca dostala hlbší zmysel ako len tvorba šperkov a toto na začiatku nebolo a musím priznať, že toto ma v dnešných dňoch baví viac, ako to čo bolo na začiatku.
Tento rozhovor nájdete aj v septembrovom čísle magazínu SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 9.

Prečo folklór, kroje, výšivka? Ste rodená Petržalčanka, ono to na prvý dojem nejde veľmi dokopy.
Nejde, ale nemyslím si, že sa to vylučuje. Moja stará mama pochádzala z Trenčína, ale žila v Bratislave. Vždy si doma spievala ľudovky, popritom štrikovala a strážila ma. Dodnes počujem jej krásny hlas. Pochádzala z krajčírskej rodiny a pôvodne žili na dedine.
Mám pocit, že DNA vo mne hľadalo niečo iné ako petržalský a mestský život. Keď som odišla z Bratislavy, súčasťou domu bola aj 16-árová vinica. Naučila som sa strihať vinič a vyrábali sme si vlastné víno, to bolo prvýkrát, čo som sa naučila nejaké remeslo.
A veľmi ma to bavilo, vo víne je ukrytá celá filozofia života. Nie v tom nápoji, ale v tom procese, ako tento nápoj vzniká. Naučila som sa tam pojem „radikálny rez“. Ak vinič poriadne neostriháte, tak síce budete mať vína veľa a nízkej kvality a ak ho ostriháte príliš a nenecháte si vetvu na budúcoročnú úrodu, nemusíte mať nič ani tento rok, ani tie nasledujúce.
Túto filozofiu odvtedy aplikujem na celú svoju tvorbu. A od vína to bolo na skok začať pátrať po ďalších remeslách a našich koreňoch. To bol smer, kde som sa absolútne našla. Oproti rodeným vidiečanom, ktorí po sa po generácie venujú folklóru, mám jednu obrovskú výhodu a tou je odstup.
A ten mám len vďaka tomu, že som sa narodila v betónovej džungli.
Odhovárali vás ľudia na začiatku od týchto motívov?