Tento rozhovor nájdete aj v augustovom čísle magazínu SME ženy, ktoré je v predaji do 31.8.

V organizácii Človek v ohrození vedie program pomoci Ukrajine, v rámci ktorého pôsobí na Slovensku aj v Zakarpatsku. V tejto organizácii už v minulosti pracovala, vrátila sa do nej po niekoľkoročnej pauze po vypuknutí vojny u našich východných susedov. Medzitým pôsobila na viacerých zahraničných misiách OSN a OBSE v Kosove, Albánsku a Iraku.
Do organizácie Človek v ohrození ste sa vrátili po niekoľkoročnej pauze, a to po vypuknutí vojny na Ukrajine. Spomínate si na ten moment?
Pamätám si na to veľmi presne. Bolo to obdobie po mojom návrate z misie v Iraku. Veľa som oddychovala, čítala knihy, cvičila jogu, premýšľala, čo ďalej. Potrebovala som pokoj, preto som zámerne nesledovala spravodajstvo.
V deň narodenín mojej mamy 24. februára mi zrazu zazvonil telefón, v ktorom mi známa z Človeka v ohrození oznámila, čo sa deje.
Asi ste už za tie roky zvyknutá - pobaliť si narýchlo ruksak a zmeniť pôsobisko.
Je pravda, že sa viem zbaliť naozaj za chvíľu. Nikdy som nemala problém presúvať sa z miesta na miesto, bavilo ma to.
Samozrejme, keď musíte odísť narýchlo, nie je to vždy príjemné. Aj presuny na východnú hranicu boli spočiatku hektické.
Pracovníci rôznych organizácií, dobrovoľníci, všetci sme tam zažili obrovský pracovný nápor. Nedalo sa plánovať, museli sme riešiť akútne veci - jedlo, pitie, matrace, letáky...
A čo teraz?
Mám pocit, že sa už konečne vieme trochu nadýchnuť. Naša pomoc je systematickejšia, vidíme viac dopredu, dokážeme plánovať.
Samozrejme, stále sa vyskytujú nečakané problémy, ktoré treba riešiť okamžite, napríklad keď ubytovaciemu zariadeniu pre utečencov chýba jedlo či matrace.
Súčasťou vašej práce je monitorovanie potrieb jednotlivých zariadení. Ako to prebieha?
Jednoducho navštevujeme konkrétne miesta a pýtame sa, čo potrebujú. Starostov, dobrovoľníkov, ľudí z ubytovacích zariadení.