Na konte má viac ako jeden a pol milióna predaných kníh, napriek tomu sa do sveta spisovateľov musela tvrdohlavo prebojovať. A nám napriek tomu, že si svoje súkromie chráni ako lev, povedala úprimne o svojich pocitoch nielen z tejto bitky. TÁŇA KELEOVÁ-VASILKOVÁ.
Rozhovor nájdete aj v najnovšom vydaní mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31. augusta.
Začnem rovno otázkou, aký je to pocit predať jeden a pol milióna výtlačkov kníh v ani nie päťapolmiliónovej krajine a byť tak najúspešnejšou slovenskou spisovateľkou už dlhé roky?
Vôbec si to neuvedomujem. Žijem si svoj každodenný život a miesto na hladkanie si ega je v ňom, chvalabohu, minimálne.
Treba riešiť každodenné maličkosti. Riešiť, vybavovať, urobiť... napokon, pozná to každý z nás. Som rada, že sa mi do toho nekonečného kolobehu, ktorý vytvára náš život, zmestí písanie.
Mohlo by sa zdať, že vo vašom prípade to bude jednoznačné, začiatky však neboli jednoduché. Prvé dve knihy ste si vydali sama. Čím vás vydavateľstvá odbili, aké boli ich argumenty?
Hoci to už bolo dávno, pamätám si to ako dnes. Moje spisovateľské začiatky patria k medzníkom v mojom živote a tie sa vždy zarývajú do pamäti, aj keď prípadne nechceme.
Argumenty: som neznáma, čo je dosť vtipné, veď každý je na samom začiatku úplne neznámy... A že rukopis je dlhý a vydanie bude stáť veľa peňazí a je to riziko, či sa vôbec niekedy vrátia... To bolo pochopiteľnejšie, ale tak to predsa chodí. Zväčša, keď začíname s niečím novým, s čímkoľvek, ideme do rizika.
Bolelo ma to a privádzalo do zúrivosti, jednoducho nekonečné odmietanie vo mne prebúdzalo vrece emócií, a hlavne bezmocnosť. Napokon sa nado mnou zľutovali rodiča a manžel (založil si kvôli mne vydavateľstvo) a prvé dve knihy Cena za voľnosť a Manželky sme vydali svojpomocne.
A potom ste ich argumenty poslúchli?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
