Nikoleta Kováčová alias Surová dcérka: Do vegánstva ľudí nenútim, stačí mi, ak sú naň ochotní zmeniť názor

Tento rozhovor nájdete aj v júlovom čísle SME ženy, ktoré je v predaji do 31. 7.

SME ženy 6/22 (zdroj: Petra Bošanská/ SME Ženy)

Modeling ju doviedol k jedlu a dnes je úspešnou vegánskou foodblogerkou a autorkou kuchárskych kníh. Poznať ju môžete ako Surovú dcérku a tento pseudonym má viac významov. Napríklad aj taký, že mnoho vecí hovorí nahlas, surovo a otvorene. Preto sme sa s ňou presne tak porozprávali aj my.

Foto: Petra Bošanská
Vizáž a styling: Jana Kočišová

Za poskytnutie priestorov ďakujeme kúpalisku Tehelné pole v Bratislave a STaRZ-u.

O jej ceste k vegánstvu

Ako sa stane, že je z dlhoročnej modelky zrazu foodblogerka a namiesto módnych snímok ju viac bavia fotky s jedlom, ktoré aj sama pripraví?

Modeling som nikdy nebrala ako konečnú destináciu. To sa ani nedá, tam sa kariéra pre ženy končí okolo 26 rokov. Pre mňa to bola šanca cestovať, spoznávať svet a seba. Od detstva ma bavilo fotenie, ale móda a módny biznis nie.

Videla som aj na mnohých kolegoch, že sa v zahraničí snažia nájsť niečo iné - rozbehnúť svoj biznis, stať sa fotografom, návrhárom, fitnestrénerom, študovať jazyky, vytvoriť vlastnú modelingovú agentúru alebo len získať peniaze, vďaka ktorým budú môcť dlhšie hľadať, čo ich baví. To bolo celkom inšpiratívne a tiež som chcela pri cestovaní nájsť niečo, čo bude mojou nasledujúcou kariérou.

Mňa modeling zaviedol k jedlu. Najskôr tým, že som si musela sama variť a neskôr aj tým, že som sa musela učiť, ako sa správne a zdravo stravovať, keďže sa odo mňa vyžadovalo udržovať si rovnaké miery a váhu. To už bol len krok k vegánstvu, ale niekoľko rokov k foodblogovaniu a vydávaniu Slovegán kuchárok.

Pred takmer desiatimi rokmi nebolo toľko možností, ako sa stravovať vegánsky bez toho, aby sa človek naučil variť. A keďže som blogovala už počas strednej, zdalo sa mi prirodzené zdieľať na blogu aj vegánske tipy a recepty. Vlastne to bola pre mňa veľmi prirodzená cesta.

Ako dnes modeling vnímate, keď ste mimo fachu?

Mám takú zlú vlastnosť, ktorú mi často vyčíta snúbenec, že si pamätám hlavne tie zlé veci a dobré niekedy vypustím. Modeling ma bavil a ja som za tú skúsenosť vďačná, ale výraznejšie si pamätám tie nepríjemné stránky. Veľa driny a konkurencie, tlaku na výzor, neustále odmietanie od klientov, obmedzovanie voľnosti a zavádzanie od agentúr.

Naozaj to nie je ten krásny svet, ktorý človek vidí na stránkach magazínov. Deväťdesiatdeväť percent modelov robí prácu na katalógoch, kde pracujú aj celú noc a ešte sa musia hádať o to, aby dostali všetky zarobené peniaze.

Vo veľa krajinách pracujete bez pracovných víz. Je to málo transparentný a regulovaný biznis. A veľmi náročný fyzicky aj psychicky. Ja som, našťastie, začala cestovať až po 19 rokoch, keď som dokázala zvládnuť viac tlaku a kritiky.

Bývala som aj s mnohými mladými dievčatami, kde boli jasné poruchy príjmu potravy alebo užívanie drog. A nechcem znieť varovne alebo že to tak je u každej modelky. Nie je, ale za pár rokov sa človek stretne so všetkým.

Ja by som 90 percent svojej skúsenosti nemenila. Bola to skvelá šanca cestovať, zarobiť peniaze a spoznať sa. Človek si však musí udržať triezve myslenie a neurčovať svoju hodnotu podľa úspechu, štíhlosti a hodnotenia iných.

Teraz ste si to však na chvíľu pripomenuli fotením k rozhovoru. Nechýba vám to ani len trochu? Predsa len, vôbec ste to nezabudli, keď sa pozrieme na výsledok.

To je tá príjemná stránka modelingu, ktorú si vždy rada pripomeniem. Tak za rok sa mi naskytne šanca niečo nafotiť. Či už do magazínu alebo pre nejakú udržateľnú značku módy a vždy sa na to teším. Nebudím sa však s tým, že by mi to chýbalo.

Je to pre mňa práca, ku ktorej pristupujem zodpovedne a profesionálne. Tie roky trénovania póz pred zrkadlom a objektívom sa nezabudnú a stále majú využitie (smiech). Na modelingu sa mi vždy páčilo, že je to šanca vytvoriť niečo krásne, odprezentovať dizajn, kus umenia.

Od roku 2013 ste vegánka. Stal sa tento prerod okamžite zo dňa na deň alebo mu niečo dlhodobo predchádzalo?

Dlhodobo som nebola najväčším fanúšikom mäsa. Ako dieťa som ho nechcela jesť a zachutilo mi až neskôr. Vždy mi bolo sympatické vegetariánstvo, nemala som však ako tínedžer podmienky stravovať sa inak. Doma padali výroky, že ľudia, čo nejedia mäso, zomrú a podobne.

Šancu teda vegetariánske stravovanie dostalo, až keď som začala žiť ako modelka v zahraničí. Všetko sa to nejak spojilo, keď som prišla na tri mesiace do Indie a hľadala som spôsob, ako sa stravovať tam. Bolo to viac-menej z núdze, lebo európske potraviny boli na moje vreckové veľmi drahé a nedostupné.

Vegetariánstvo zase naopak veľmi lacné a bežné. Skončilo sa to tak, že som prvý týždeň v Bombaji strávila vzdelávaním sa o vegetariánstve a vegánstve. A po týždni to už nešlo inak, z večera na ráno som sa začala stravovať vegánsky.

Ak by ste mali predsa len opísať konkrétny životný moment, ktorý cestu k vegánstvu spustil?

Ten moment bol asi keď som sa so svojou stravovacou dilemou zdôverila dobrému kamarátovi. Od neho prvýkrát padlo slovo vegetariánstvo a poslal mi nejaké zdroje na čítanie.

Sám sa začínal stravovať vegetariánsky pre šport a behanie. Takže bolo skvelé mať aj niekoho blízkeho, kto rieši podobné veci.

A bolo to jednoduché? Nemali ste ťažké chvíľky, keď ste zatúžili po niečom živočíšnom? Nemávate ich občas aj teraz?