Keď mala štrnásť rokov, znásilnili ju. Túto traumu neskôr riešila aj užívaním drog, žila na ulici. On bol terčom šikanovania a často si ho vyberali agresori ako svoju obeť. Každý z nich sa s týmito životnými skúsenosťami popasoval po svojom. Jej pomohla terapia, jemu tréningy a štúdium.
Manželia JASMÍNA a PAVEL HOUDEKOVCI sa napokon spoločne zamerali na boj za odstránenie násilia v spoločnosti.
V Česku sú známi ako feministická dvojica, ktorá bojuje proti sexuálnemu obťažovaniu a násiliu, búra mýty a prednáša o tom, ako sa brániť.
"Žiadna žena v rámci sebaobrany nepotrebuje počuť, že nemá v noci chodiť do parku, nosiť podpätky či krátke sukne. Potrebuje skôr počuť, že sa má ohradiť, nastaviť si hranice a zvýšiť tak šancu, že agresora odradí," hovoria.
Učia najmä to, ako prežiť v každodenných situáciách. Len málokto z nás totiž zažije znásilnenie v parku, ale takmer určite sa väčšina stretne so sexuálnymi narážkami, obchytkávaním alebo ponižovaním.
"Dobrý príklad je aj alkohol. Vieme, že súvisí so sexualizovaným násilím. Čo si z toho spoločnosť vezme? Oficiálne inštitúcie hovoria žene – prosím ťa nepi, môže sa ti niečo stať. Ale nikto nepovie – páni, nepite toľko, keď sú tam aj ženy, pretože vás to môže dostať do stavu, keď siahnete po nejakom násilí. To som nikdy nepočul, a pritom to je rovnako relevantné," poznamenáva PAVEL HOUDEK.
V rozhovore si prečítate
- Prečo človek v krízových situáciách najčastejšie zamrzne a nebojuje
- Kde sa začína násilie a ako sa dá včas zastaviť
- Čo Jasmíne pomohlo vyrovnať sa so znásilnením
- Či je vhodné miešať sa do konfliktov, ktorých sme svedkami
- Ako Pavel zasiahol v televíznej debate, keď člen tímu ponižoval obeť obťažovania
Mnohí veria, že sebaobrana je to vec inštinktu a vlastne prirodzená schopnosť. Vedia však ľudia naozaj, ako sa brániť agresívnym útokom, obťažovaniu, násiliu?
Pavel Houdek (PH): Povedal by som, že je to skôr naopak, pretože prirodzený inštinkt človeka ako "živočícha" je v krízovej situácii zamrznúť a stuhnúť. Z výskumov vieme, že tak zareagujú dve tretiny obetí násilného trestného činu.
Opisujú, že nedokázali hýbať rukami, nohami a časť z nich zažila extrémnu paralýzu, keď naozaj neboli schopné sa pohnúť. Určite nemáme také obranné inštinkty ako nejaké dravce, že vytasíme pazúry a zuby a budeme sa brániť.
Tvrdíte teda, že zamrznutie je oveľa častejšie ako prepnutie sa do módu boja alebo úteku?
PH: Tvrdia to výskumy. Je to vec, ktorá je zmeraná a nesporná.
Prečo sa to deje?
PH: Sú dva mechanizmy. Prvý má evolučný dôvod. V pradávnych časoch, keď v našom mozgu vznikali reakcie, nás ohrozovali iní dravci – napríklad šablozubé tigre. Tie síce výborne vnímajú pohyb, ale inak nemajú až taký dobrý zrak.
Takže keď človek išiel niekde po savane, uvidel tigra a zareagoval zamrznutím, mal slušnú šancu, že ho tiger neuvidí a on prežije. Táto reakcia sa vďaka génom odovzdávala ďalej a vyvinula sa ako niečo prospešné.
No dnes nás už neohrozuje tiger, ale skôr nejaký agresor a predátor, ktorý nás vidí veľmi dobre, len sa tomu naše mozgy ešte neprispôsobili.
Čo ten druhý mechanizmus?
PH: V krízovej situácii mozog siaha po riešení, ktoré sa mu osvedčilo. Pýta sa sám seba – zažil som túto situáciu? – Zažil. Urobil som toto a prežil som? – Áno, tak to urobím znova.
Ale väčšina ľudí nikdy bežne nezažila, že ich chce niekto znásilniť alebo zbiť a keď mozog nemá na tú situáciu vybavenie, lebo ju nikdy nezažil, jeho logika je potom iná. Hovorí – doteraz som nerobil nič a žijem. Tak nebudem ani ďalej robiť nič, lebo by sa situácia mohla ešte zhoršiť.
Môžeme to nejako ovplyvniť?
PH: Môžeme – a to tým, že tú skúsenosť do hlavy dostaneme, napríklad tréningom. Keď je urobený dobre a používa modelové situácie, ktoré svojím nastavením dokážu mozog "naprogramovať" tak, že si spätne myslí, že to naozaj zažil, tak sa vytvorí niečo, čo psychológovia nazývajú kognitívna mapa.
V krízovej situácii si potom mozog spomenie, že už to zažil, že nejako zareagoval a prežil, takže to urobí znovu.
Jasmína Houdek (JH): Nepôjde o situáciu so šablozubým tigrom, ale môže ísť o učiteľa v škole, ktorý má na vás sexistické poznámky, alebo oplzlého komisára v autoškole. V tom momente siahate po tom, čo viete na základe prejdených scenárov – máte sa ozvať, zdvihnúť ruky na obranu, zvýšiť hlas. Ide to bez zamrznutia.
Častým problémom je, že si ľudia nevedia vymedziť svoje hranice. Predstavujem si napríklad tínedžerku, ktorá takéto zručnosti zatiaľ nemá, niekto ju sexuálne napadne, a potom si to dáva za vinu. Ako často sa s tým stretávate na kurzoch?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
