Zuzana Tlučková: Som dnes vďačná za to, čo som si odplakala, veľmi to človeka formuje

Tento rozhovor nájdete aj v júnovom magazíne SME ženy,
ktorý je v predaji v stánkoch do 30. júna.

Úprimný rozhovor o tom, že ťažké veci nás v živote formujú, aby sme neskôr mohli žiť príjemne vyrovnaní. A o tom, že aj keď sa z času na čas herec objaví na obrazovke, musí zostať obyčajným človekom. Lebo presne ním je a vždy aj bude.

Múdra, pokorná a obyčajne-neobyčajná ZUZKA TLUČKOVÁ.

V čase, keď robíme tento rozhovor, máte krátku pauzu medzi zájazdami po Slovensku. Cestujete teraz s divadlom veľa, nie je to trochu vyčerpávajúce?

Momentálne sme boli s predstavením Horúca sprcha, predtým s predstavením Klimaktérium a Mandarínková izba na päťdňových či šesťdňových zájazdoch.

Niekedy je to tak, že docestujete do satelitného mesta, napríklad do Košíc a odtiaľ cestujete do okolitých miest, čo nie je až tak veľa cestovania.

Horšie je, keď ideme na otočku, to už je trošku únavnejšie - pricestujete, odohráte a potom zase cestujete domov. Ale všetci sme radi, že po takej dlhej dobe hráme a môžeme vôbec cestovať za divákmi.

Dosť cestujete aj vo voľnom čase. Dalo by sa povedať, že ste vášnivá cestovateľka?

To by bolo trochu prehnané. Je pravda, že rada spoznávam nové miesta a krajiny, a keď je na to možnosť a prostriedky, rada sa pozriem tam, kde som ešte nebola. Teraz sa to v rámci korony zastavilo a ja som už tri roky necestovala.

Fantasticky som si však oddýchla na Veľkú noc v našich Piešťanoch s Martou Sládečkovou, ktorá je mojou cestovateľskou partnerkou. Podstúpili sme všetky procedúry a masáže, perfektne sa o nás postarali, takže to bola príjemná slovenská dovolenka.

Kedysi ste v rozhovore pre SME povedali, že by ste rada spoznali rôzne kultúry sveta, lebo sa všetci na zemeguli málo poznáme, ale bojíte sa lietania. Ešte stále to platí?

Platí to čoraz viac. Čím som staršia a čím viac mám nalietané, mám pocit, že je to už na hrane a pravdepodobnosť katastrofy je bližšie.

Vždy, keď sa rozhodneme pre destináciu, kam sa musí letieť, psychicky sa na to vopred pripravujem. A keď sedím v lietadle, asi by nikto nepovedal, že mám hroznú paniku. Keď som už tam, tak si hovorím: poručeno pánu Bohu.

Síce som ešte nezažila žiadne krízové situácie, možno dvakrát sme núdzovo pristávali, ale my cestujúci sme o tom nevedeli.

Keď letíme dlho do vzdialenejšej destinácie, Marta vedľa mňa spokojne odfukuje a ja sledujem personál, či nenastala nejaká panika, počúvam zvuk motora a mám napozerané všetky letecké katastrofy. Takže priznávam, že letieť je pre mňa stres.

Hovorím si, že štatistiky môžu rozprávať, čo chcú, predsa len mám pocit, že na zemi v aute to mám aspoň vo svojich rukách a viem to ovplyvniť, aj keď to je asi hlúposť. V každom prípade v lietadle som celkom bezmocná.

Vo februári tohto roka ste oslávili 60 rokov. Cítite sa na tento vek alebo u vás platí, že je to len číslo?

Viete čo, áno, cítim sa na tento svoj vek. Keď si porovnám samu seba v mladosti a teraz, som oveľa zrelšia a skúsenejšia. A celkom si tento vek užívam, vôbec sa netajím tým, koľko mám rokov.

Uvedomujem si, že je to život, stačí sa len pozrieť okolo seba, prosto je to tak aj v prírode, že všetko starne, či sa nám to páči, alebo nie, či to prijmeme, alebo neprijmeme. Roky pribúdajú, nenarobíme s tým vôbec nič.

Teším sa z toho, že mi slúži zdravie, že môžem fungovať tak, ako keď som mala napríklad štyridsať, akurát niektoré veci už nerobím s takou energiou a trošku pomalšie. Alebo si sama pre seba často poviem: neblázni, oddýchni si, veď nič ťa neženie a nemusíš to okamžite urobiť teraz, v tejto chvíli. Asi v tom je ten rozdiel.

Ale drží ma to, že mi zatiaľ slúžia všetky "hnáty", že môžem pracovať, čo prežívam v príjemnej energii, lebo okolo mňa sú mladí ľudia, a potom na svoj vek aj zabúdam.

Vznikajú aj vtipné a zároveň milé situácie, napríklad keď mi mladší kolega v zákulisí ponúkne miesto, že: Zuzi, sadni si. Takže vychutnávam si to.

Aj tak vám v konečnom dôsledku nič iné nezostane. Je na vás, či sa budete na svoj vek hnevať, alebo ho prijmete a budete spokojne žiť. Ja si to nechcem znepríjemňovať.

Zuzana Tluičková (zdroj: Petra Bošanská/ SME Ženy)

Takže prežívate spokojné obdobie. Nebojujete so starnutím ani fyzicky?

Fyzicky robím maximálne to, že sa chodím prechádzať. Mám za sebou všetky stepaerobiky, aerobiky, pilatesy, posilňovanie aj beh.

Teraz môjmu telu vyhovuje, keď sa prechádzam. A prechádzam sa často a dlho. Aj dnes mám za sebou dvojhodinovú prechádzku v lese so psom. Takže to je maximum, čo pre seba momentálne robím.

Hovorím si, že určite pridám aj nejaké posilňovacie cviky, ale keď som na javisku a skáčem, tiež vravím, že to možno aj stačí.

Vráťme sa aj do iných šťastných období a poďme trochu bilancovať. Ako si spomínate na detstvo? Veľakrát ste spomenuli, že bolo veľmi skromné, ale nemenili by ste.

Áno, ja som prežila veľmi šťastné harmonické a spokojné detstvo so svojím bratom. Vyrastali sme na Luniku IV v byte alebo skôr na terase v Košiciach, kde dodnes žije môj otec. Mali sme jednu malú detskú izbu, do ktorej dnes pozriem a nerozumiem, ako sa tam mohli zmestiť dve postele. Prišli sme zo školy, spravili si úlohy a utekali von na dvor, kde sme boli do večera s kamarátmi.

Ja som mala ešte to šťastie, že som začala vystupovať v košickej televízii, rozhlase a divadelných predstaveniach. Bola som nesmierne spokojná, splnil sa mi obrovský sen už ako dieťaťu a veľmi som si to užívala. Tešilo ma to a bavilo, nikdy som si nepripadala ako pracujúce dieťa, ktoré niečo musí, ja som to chcela robiť.

Nebolo to trochu ťažké, keďže nepochádzate z umeleckej rodiny? Rodičia vás podporovali?

Už som párkrát spomínala, že oni najskôr ani netušili, že navštevujem ľudovú školu umenia. Bola som sa sama ako osemročná prihlásiť na dramatický odbor. Dozvedeli sa to až po roku, keď za nimi prišla moja učiteľka herectva pani Gabika Drotárová s tým, že chodím na tento krúžok a ona vo mne vidí talent a bola by škoda, keby mi nedovolili ho rozvíjať.

Samozrejme, vtedy v spoločnosti prevládala myšlienka, že herectvo nie je seriózne povolanie. Musím povedať, že obaja ma veľmi podporovali, boli na každom mojom divadelnom predstavení, vozili ma do televízie a čakali na mňa aj vtedy, keď sa nahrávanie končilo aj o polnoci, pričom vstávali na šiestu do práce. Som im za to dodnes nesmierne vďačná.

Vystupovali ste potom v známej relácií Zlatá brána, takže ste sa stali známym dieťaťom. Detským hviezdam vie občas poriadne stúpnuť sláva do hlavy. U vás to bolo ako?