Po dvoch mesiacoch vojny začal záujem dobrovoľníkov upadať, rýchlejšie sa míňa aj materiálna pomoc. Riaditeľka Centra dobrovoľníctva SILVIA COCHOVÁ hovorí, že by sme sa už nemali spoliehať na dobrovoľníkov a pomoc utečencom riešiť aj novými pracovnými miestami.
Keď vypukla vojna na Ukrajine, boli to práve dobrovoľníci, ktorí vítali utečencov na hraniciach. Prečo sa štát zobudil až neskôr?
Mimovládne organizácie, ale aj platformy združujúce dobrovoľníkov vedeli nielen rýchlo reagovať, ale aj predpokladať, čo všetko bude treba zabezpečiť.
Samospráva je vertikálna štruktúra, všetko musí prejsť viacerými súhlasmi. Z hľadiska dlhodobého manažovania krízy a dobrovoľníckej práce je to však neudržateľné.
Ľudia si myslia, že keď niekto robí zadarmo, tak to nič nestojí. Koordinovať dobrovoľníkov si však vyžaduje oveľa sofistikovanejší manažment a koordinátori by za to mali byť zaplatení. Zákon tiež hovorí, že dobrovoľníkom po určitom počte odpracovaných hodín treba hradiť pitný režim, stravu, materiál. Aj na to treba mať rozpočet.
Keď som sa ocitla medzi dobrovoľníkmi, prekvapila ma veľká ochota a snaha čokoľvek vyriešiť. V bežnom živote pritom skôr počúvame, ako sa všetko nedá.
Sú nastavení, že idú pomôcť, preto im ani nenapadne, že sa niečo nedá. Ak sú to ľudia s rovnakými hodnotami, tak navyše vznikne synergický efekt. Treba tam však mať koordinátora, aby nevznikal chaos.
Napríklad na hranice prichádzali rôzni ľudia a ponúkali odvoz. No ak to nie je koordinované, hrozí, že sa tam objaví niekto, kto bude chcieť s prichádzajúcimi ľuďmi obchodovať.
Aká je situácia teraz? Mnohí dobrovoľníci sa už zrejme vrátili k bežnému životu. Cez hranice zatiaľ prichádzajú ľudia priamo postihnutí vojnou, ktorí potrebujú pomoc oveľa viac.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
