Konflikty či komplikované vzťahy s rodičmi nie sú typické len pre detstvo a dospievanie. Často sa ťahajú do dospelosti a dokážu aj naďalej spôsobovať bolesť. Najmä ak tí, ktorí zraňovali, boli rodičia.
„Fyzické odstrihnutie od rodičov môže byť sebazáchovným mechanizmom. Na druhej strane odstrihnutie neznamená, že sa naše zranenia uzdravia. Stále môžu byť prítomné a môžu negatívne ovplyvňovať náš život a vzťahy,“ tvrdí psychologička LUCIA ZÁHORCOVÁ, ktorá sa vedecky zaoberá odpúšťaním vo vzťahoch.
Odpustenie a porozumenie rodičom môže byť podľa nej veľmi ozdravným procesom a má potenciál nepriamo zlepšiť aj vzťahy s inými blízkymi, napríklad s deťmi či s partnerom.
V našej kultúre je zakorenený princíp bezhraničnej úcty k rodičom. Občas však naráža na to, že si uvedomíme, že aj rodičia sú len ľudia, robia chyby a niekedy nás ako deti zraňujú. Aké časté je, že k rodičom úctu nepociťujeme?
Myslím si, že táto bezhraničná úcta v našej kultúre môže súvisieť s prevažujúcim náboženstvom, teda kresťanstvom. Zároveň mohlo byť prežívanie takejto úcty o niečo častejšie v predošlých generáciách aj preto, že prevažovala autoritatívna výchova, tolerovali sa telesné tresty, deti boli vedené k tomu, že by nemali odvrávať, vzdorovať či hnevať sa.
S posunom od autoritatívnych štýlov k vzájomne rešpektujúcemu vzťahu medzi rodičmi a deťmi, už v súčasnosti nemusí byť bezhraničná úcta až taká výrazná.
Na druhej strane, treba brať ohľad na individuálne vzťahy. Aj úcta má svoje hranice. Vo všeobecnosti, keď sme vo vzťahu s niekým, kto nám ubližuje, úcta sa prirodzene znižuje, a je to v zásade zdravý mechanizmus.
Ukrývajú ľudia podľa vás svoju nenávisť či hnev voči rodičom, lebo sa to nepatrí?
Môže to tak byť. Ak samotný rodič nejakým spôsobom dieťaťu vštepuje, že by sa nemalo hnevať, v zmysle – ja som tvoj rodič, ako si dovoľuješ odporovať mi? - dieťa si môže tieto predstavy zvnútorniť a môže svoj hnev buď vytesniť, alebo sa zaň hanbiť.
Niekedy takéto pocity podporuje aj okolie alebo niekto z rodiny, kto hovorí, že na rodičov by sme sa nemali hnevať.
V poradenskej a terapeutickej práci je preto v tomto kontexte veľmi dôležité práve uznanie a uvedomenie si svojho hnevu.
A to zvlášť v rodinách, kde hnev nebol povolenou emóciou. Priznanie si svojho hnevu je často prvým krokom na ceste k odpusteniu.
V dospelosti niekedy ľudia cítia ťažkosti a komplikácie vo vzťahu s rodičmi preto, lebo by od nich chceli dostať to, čo im v detstve nedali – lásku, pozornosť, bezpečie. Má zmysel snažiť sa rodičov zmeniť?