Dula pre umierajúcich: Smrť môže byť znesiteľná, dokonca dobrá

Niekoľko rokov žila v Anglicku, kde pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, neskôr ju kroky zaviedli do hospicu a dnes pôsobí ako dula pre umierajúcich.

Jana Gorst sa so skúsenosťami vrátila na Slovensko a sprevádza ľudí počas ich posledných týždňov života. Venuje sa aj ich príbuzným. Hovorí totiž, že smrť človeka sa nikdy netýka len jeho samotného.

Smrť môže byť znesiteľná, dokonca dobrá. Rozlúčka s umierajúcim by sa však nemala oklieštiť iba na deň pohrebu.

„Nie je to tak dávno, čo rozlúčka so zosnulým trvala aj tri dni. Vystavila sa rakva a všetci sa mohli prísť rozlúčiť. Bol čas na rozlúčku s telom a zároveň aj čas na trúchlenie za mŕtvym. Pri dobrom odchode a dobre urobenej rozlúčke je menej náročné vyrovnať sa so stratou a pozostalí majú väčšiu šancu na zdravší návrat do života,“ hovorí dula.

Bojíte sa smrti?

Všetci sa jej bojíme. Sú strachy, ktoré sa raz za čas objavia. Keď sme si ako rodina prechádzali covidom, nebáli sme sa, že by to naše telo nezvládlo.

Ale keď prišiel konflikt na Ukrajine, prišiel strach z prežitia, z vojny. Zrazu som silnejšie vnímala spomienky mojich starých rodičov, ktorí prežili vojnu. Strach zo smrti máme všetci, ale treba s ním pracovať.

Okolo smrti existuje silný naratív, ktorý nám je od malička vštepovaný, napríklad prostredníctvom rozprávok či filmov. Smrť je desivá, škaredá, zubatá, čierna. Musí byť náročné zmeniť v človeku tento pocit strachu.

Strach je silný nástroj na ovládanie ľudí, a to sa týka aj odchodu a smrti. No ak si dáme čas, či už počas života, alebo v čase pred smrťou, a ošetríme všetko, čo nás trápi, môžeme odchod vnímať úplne inak.

Smrť nie je bubák, ktorý nám chce spôsobovať zlé veci. Strach zo smrti máme v rukách my. Práve vďaka navigácii duly alebo niekoho iného to dokážeme pochopiť a prejdeme si tým.

Bola som nie raz svedkom toho, že sa to dá, že to môže byť aj inak.

Máte dvadsaťročnú prax v zdravotníctve a ste vyštudovaná zdravotná sestra, ako ste sa dostali k práci duly pri umierajúcich?

Po pôrode druhého dieťaťa som si uvedomila, že nechcem pokračovať v klasickom zdravotníctve, no nevedela som, kam inam by som išla. Môj manžel našiel ponuku práce v hospici a tam sa to celé začalo. Všímala som si veľké rozdiely medzi prácou v nemocnici a prácou v hospici.

Napríklad?

Čas. V nemocnici to bola, bez urážky „pásová výroba“. Všetko podliehalo tlaku, výkonu, času. Zdravotníci nemali čas robiť niečo navyše.

Zrazu som prišla do hospicu a tam už ten čas bol. Zamrzelo ma to, pýtala som sa samej seba, prečo čakáme tak dlho. Prečo čakáme do momentu, keď je už neskoro. Ale aj napriek perfektnej starostlivosti v hospici mi tam stále niečo chýbalo. A tú chýbajúcu zložku mi doplnil kurz duly pri umierajúcich.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že na Slovensko ste sa vrátili z Anglicka po tom, ako ste videli dokumentárny film Medzi nami, ktorý ukazuje realitu za zatvorenými dverami pôrodníc. Prečo?