MATÚŠ ALEXANDER LAVRÍK pôsobí ako školský psychológ na Spojenej škole Ľ. Podjavorinskej v Prešove.
Skúsenosti s adaptáciou ukrajinských žiakov tam majú už z minulosti, teraz však škola prvýkrát prijala aj žiaka, ktorý s celým životom zbaleným do dvoch igelitových tašiek ušiel z domova po útoku Ruska na jeho krajinu.
Psychológ v rozhovore pre SME hovorí o tom, či je dobré otvárať pred utečeneckými deťmi tému vojny, ako by mala vyzerať efektívna psychologická pomoc a s čím tieto deti momentálne najviac bojujú.
Pracujete na adaptácii žiaka z Ukrajiny, ktorý nastúpil do prvého ročníka na strednej škole. Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?
Prvýkrát som ho stretol priamo v triede. Jeho matka s ním prišla do našej školy s tým, že doma na Ukrajine študoval podobný odbor. V piatok prišli prvýkrát, v pondelok už bol umiestnený v triede.
Nastúpil od druhého polroka a keďže chcú ostať bývať v Prešove, v ďalšom školskom roku by si prvý ročník zopakoval a zostal začlenený u nás.
Ako na vás pôsobil, pokiaľ ide o psychiku?
Na moje prekvapenie sa zdal skutočne zorientovaný. Pôsobil ako normálny žiak, ani som ho medzi ostatnými nezaregistroval. Z rozhovorov so zástupkyňou bolo jasné, že napätie z toho, že prešli cez hranicu, už opadlo a nebol už v strese z nového prostredia.
Na vyučovaní sa pekne zapájal do aktivít, bol ochotný spolupracovať, spolužiaci ho navigovali a nebolo na ňom badať, že by nejakým spôsobom utrpel. Samozrejme, trošku zlyháva komunikácia, pretože nevie po anglicky, ani po slovensky.
Augustínová z Magny: Červený kríž na sanitke je už skôr terčom ako zárukou ochrany Čítajte Ako sa dorozumievate?
Máme interaktívne tabule, na ktorých je vždy otvorený prekladač, ktorý mu prekladá akékoľvek inštrukcie. Vždy si očným kontaktom potvrdíme, či všetkému porozumel.
Ako vníma svoju situáciu? Premýšľa o tom, čo sa bude diať ďalej s jeho životom?
On to vníma spôsobom – prišli sme do Prešova a budeme tu žiť. Vzdal sa akejkoľvek nádeje vrátiť sa na Ukrajinu, chce svoj život začať po novom a je stotožnený so svojou situáciou. Jeho cieľom je vyštudovať.
Čím sú deti staršie, tým racionálnejšie uvažujú nad svojimi problémami, sú prístupnejšie pomoci. Vidia, že keď sa pustia do riešenia svojich problémov, aj budúcnosť bude pre ne iná.
Majú takíto žiaci v rámci adaptácie na školách vyčlenené samostatné hodiny so školským psychológom?
V rámci našej školy sme sa zhodli na tom, že ho bude mať na starosti špeciálna pedagogička. Úvodné stretnutia sú plánované aj so mnou, aby sme ho uviedli do systému fungovania školy, poskytli mu materiály a pomoc, ak o tom, čo prežíva, potrebuje s niekým hovoriť.
Ako takáto psychologická pomoc vyzerá?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
