„Teraz sa už nedalo robiť nič, len čakať. Veľká loď bola čudná a prázdna. Bolo tam 422 postelí pokrytých novými prikrývkami; a svetlá, čistá a dobre vybavená operačná sála, ktorá sa nikdy predtým nepoužívala; na palubách stáli veľké plechovky s označením Krv. Fľaše plazmy, zásoby liekov a balíky obväzov boli uložené na príručných miestach. Všetko bolo pripravené a každú chvíľu sme mali vyraziť do Francúzska.“
Začínala svoju reportáž pre americký magazín Collier's Weekly novinárka Martha Gellhornová. Bol rok 1944 a Spojenci sa pripravovali na vylodenie v Normandii. Gellhornová pri tejto udalosti nechcela chýbať, no ako žena mala smolu. Povolenie na vstup do vojnovej zóny jej zamietli a namiesto nej ho získal jej manžel - spisovateľ Ernest Hemingway. Gellhornová zúrila.
Bol to práve Hemingway, kto ju v tridsiatych rokoch minulého storočia motivoval, aby písala o vojne. Ich vzťah sa začal práve počas jednej z nich - španielskej občianskej vojny. Keď však Gellhornová ako novinárka a autorka vyrástla, začal jej prácu sabotovať. A keď sa poza jej chrbát nahlásil na jej prácu, bola to povestná posledná kvapka.
Na sklonku druhej svetovej vojny podala Gellhornová žiadosť o rozvod. Medzitým sa však prezlečená za zdravotnú sestru dostala na vojnovú loď mieriacu do Normandie a priniesla text, ktorý je dodnes fascinujúcim čítaním.
Rusi vždy žili v permanentnej karanténe
V reportáži opisuje cestu pripomínajúcu ticho pred búrkou, prinášanie a ošetrovanie zranených aj samotné bojisko. Nevynecháva detaily. Opisuje, akou farbou mali sestry nalakované nechty, ako vyzerala tvár zajatého nemeckého vojaka či aké to je, keď len kúsok od vás začne páliť delo.
Martha Gellhornová: Päť výletov do pekla (zdroj: Literárna Bašta)„Zranení nevyzerali veľmi dobre a ležali ticho. Vo svetle jednej holej žiarovky, ktorá visela na nosníku, ich nebolo dobre vidieť. Potom jeden z nich začal stonať a niečo povedal. Očividne bol dostatočne pri vedomí, aby si všimol hurhaj prestrelky, ktorý sa odohrával nad nami. Kanón nášho LCT odrazu spustili paľbu a hluk vnútri oceľového priestoru to bol pocit, ako keby vám vrážali klince do ušných bubienkov.“
Práca Marty Gellhornovej nie je na Slovensku príliš známa a väčšinou sa o nej hovorí len ako o tretej manželke Ernesta Hemingwaya. Že to bola vynikajúca vojnová reportérka aj výborná spisovateľka, sa už vie pomenej.
Zmeniť by to mohla kniha Päť výletov do pekla, ktorá vychádza po prvý raz v slovenskom preklade Kristíny Karabovej vo vydavateľstve Literárna bašta. V knihe opísala päť pracovných ciest aj turistických návštev konfliktných krajín. V roku 1971 navštívila na pozvanie od spisovateľky Nadeždy Mandeľštamovej Moskvu.
V Moskve dostanete za úsmev pokutu
Svoje pocity a postrehy o Rusoch a Rusku veľmi kriticky a otvorene zhrnula do kapitoly Jeden pohľad na matičku Rus. Mnohé z nich platia dodnes.
„Mohla som povedať, že Rusi majú akoby zvláštny historický talent na utláčateľov i utláčaných. Že sa mi zdá, že odjakživa žili v permanentnej karanténe, izolovaní od zmien, ktoré sa diali vo vonkajšom svete, a tá karanténa otrávila celý národ tak, ako doživotie musí zdeformovať väzňa,“ napísala v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
