Česká kritička umenia SILVIE ŠEBOROVÁ roky pôsobila ako lektorka a kurátorka v galériách. Dlho si všímala, že deti ich navštevujú zväčša len vtedy, ak je program prispôsobený priamo im, pretože rodičia skrátka neberú podobné inštitúcie ako primárnu destináciu, kde by sa mohli zabaviť.
"V zoologickej záhrade ich baví pozerať sa na zvieratá, no dívať sa na umenie berú v porovnaní s tým ako akúsi vznešenú činnosť. Nevedia, čo by tam robili," hovorí pre SME.
Preto napísala knihu Nedělní párty s Picassem - Jak nadchnout děti pro umění, v ktorej dospelým radí, ako už od útleho veku približovať deťom umenie.
Poskytuje v nej konkrétny návod, čím deti motivovať, ako sa s nimi o umení rozprávať a aké otázky im klásť. Tvrdí, že človek nemusí byť znalcom umenia na to, aby si ho užil.
Všetky deti sú od malička vedené k tomu, aby si kreslili, maľovali, lepili, vystrihovali. Najskôr doma, potom v škôlke, neskôr v škole. O umení však s nimi od malička hovoríme len málo. Prečo?
Myslím, že to v našej spoločnosti nie je zažité. Nemáme pocit, že by to mala byť bežná vec. Áno, deti si kreslia, vystrihujú, hrajú sa s pieskom, spievajú si, rozvíjajú sa športovo. No je tam však akési odpojenie od uvedomenia si, že aj umenie je každodennou súčasťou našich životov.
V úvode knihy píšete, že je určená predovšetkým rodičom a učiteľom, má byť pre nich niečo ako návod. Vychádzate z toho, že dospelí sa z rôznych dôvodov boja deti brať do galérií či múzeí. Čoho sa najviac boja?
Roky som pôsobila ako lektorka a potom aj ako vedúca lektorského oddelenia v Moravskej galérii. Viedla som si taký malý osobný prieskum medzi kamarátmi či rodičmi spolužiakov vlastných detí a videla som, že rodičia často s deťmi do galérií nechodia, pokiaľ sa sami profesijne nezaoberajú umením.
Podobné inštitúcie neberú ako primárnu destináciu, kde by sa mohli zabaviť. V zoologickej záhrade ich baví pozerať sa na zvieratá, no dívať sa na umenie berú v porovnaní s tým ako akúsi vznešenú činnosť. Nevedia, čo by tam robili, majú možno strach z nepoznaného.
Vychádza to aj zo zažitých stereotypov v spoločnosti a z toho, čo sami prežili ako deti. Veľká časť dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov do galérií s rodičmi jednoducho nechodila.
Prístup k umeniu bol vtedy iný, deti nikto nebral ako potenciálnych divákov. Intenzívne sa to mení až v posledných rokoch. Tým, že sami rodičia často nemajú z detstva žiadnu skúsenosť s umením, neuvedomujú si, že to môže byť alternatíva ako tráviť voľný čas a zároveň to môže deťom priniesť množstvo pozitív.
Umenie môže slúžiť ako prostredník k diskusii o detskom vnútornom svete, o histórii, iných kultúrach či o problémoch súčasného sveta. Rodič by mal byť sprievodca dieťaťa, s ktorým môže spoločne hľadať vzťah k umeniu.
Sú ozaj rodiny s deťmi v galériách skôr výnimkou?
Nepovedala by som, že tam nechodia vôbec. No chodia najmä na programy, ktoré sú pripravované lektorskými oddeleniami, napríklad na detské vernisáže, rodinné popoludnia a rôzne ďalšie aktivity. Ale príliš často nechodia len tak, sami.
V súčasnosti sú lektorské programy v Česku aj na Slovensku na veľmi vysokej úrovni, no nie každý býva v mieste, kde sa odohrávajú alebo mu možno nevyhovujú časovo. Dôležité je, že tým, že rodič ide do galérie s dieťaťom aj sám, buduje si s ním vzťah a prežívajú niečo spoločne.
Kniha Nedělní párty s Picassem: Jak nadchnout děti pro umění je sprievodcom v kúzelnom svete emócií, ktoré umenie dokáže vyvolať. (zdroj: Jan Melvil Publishing)Návšteva galérie je však niečo iné ako návšteva kina či divadla. Výtvarné umenie zväčša necieli na detského diváka, ak nepočítame vyslovene programy pre deti. Aj preto píšete, že práve rodič má do návštevy umenia vniesť príbeh, ktorý dieťa zaujme. Ako sa to dá?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
