Oleksiia Bidu v roku 2014 uniesli ruskí separatisti. Odniesli ho do suterénu jednej z budov, ktoré v meste Luhansk už mali pod kontrolou. Bol tam celý jeden deň. Mučili ho, psychicky týrali, ponižovali, bili.
Keď ho pustili, dostal 24-hodinové ultimátum, aby so svojou rodinou opustil Luhansko. Mama aj s jeho nevlastným otcom zostali. Mestom sa už vtedy šíril zvuk streľby a výbuchov, a tak si vo svojej pivnici postavili prístrešok, kde sa skrývali.
Konflikt medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou siaha do roku 2014, keď sa datuje začiatok oficiálne nevyhlásenej vojny. OSN tvrdí, že boje na východnej Ukrajine mali za následok približne desaťtisíc úmrtí.
Okupácia a následná anexia Krymu v marci 2014 pokračovali ozbrojenou agresiou na ukrajinskom Donbase.
Vyhlásenie nezávislosti luhanskej a doneckej ľudovej republiky viedlo k dlhoročnej okupácii regiónu proruskými separatistami.
Oleksii Bida svoju mamu po troch mesiacoch nakoniec presvedčil, aby za ním odišli do Kyjeva. Mama v tom čase trpela rakovinou prsníka a potrebovala lekársku starostlivosť. Odišli, ale nevzali si nič. V Luhansku ostalo auto, dom s nábytkom, plná pivnica zaváranín a veľká záhrada so sadom. Verili, že nepotrvá dlho a vrátia sa späť.
„Môj syn hovoril, že to bude päť alebo sedem rokov, ja som mu neverila. A teraz? Osem rokov,“ zamyslí sa Oleksandra Taranová a premieša si kávu s mliekom.
Nový domov
Sedí vo veľkom čiernom kresle v byte na košickom sídlisku Furča. Žije v ňom piaty rok so svojím manželom a veľkou mačkou Soňou, ktorú si priniesla z Ukrajiny.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
