Nórka pátrala po starej mame zo Slovenska: Zistila, že bola prostitútkou, ktorú zabili fašisti

Život jej starej mamy zaujímal Ninu Grünfeldovú odmalička. Nikdy ju nepoznala a mala o nej len minimum informácií. Samotný Grünfeldovej otec vedel o svojej matke málo, keďže ho ako malého opustila.

Nina sa teda rozhodla vypátrať životný príbeh svojej starej mamy Fridy, ktorá sa narodila v obci Leles na východnom Slovensku.

Bola večne na úteku pred autoritami. Raz ju podozrievali zo špionáže, inokedy obviňovali z ohrozenia verejného zdravia. Životom sa predierala ako prostitútka. Jej dramatický osud zavŕšila druhá svetová vojna.

Preto, že bola Židovka, ju zavraždili v nemeckom koncentračnom tábore Ravensbrück.

Fridinu životnú niť rozpletá jej vnučka Nina Grünfeld, dnes 55-ročná úspešná nórska dokumentaristka a spisovateľka, v knihe Frida – Vojna mojej slovenskej starej mamy. Rozpráva v nej o strate, hľadaní aj o zverstvách nacistického Nemecka, pričom všetky čriepky skladala dlhé roky. Medzi nimi aj v Bratislave, kde jej pomohla Slovenka zo štátneho archívu.

„Môj otec bol traumatizovaný vojnou a ja som sa ho snažila týmto spôsobom vyliečiť. Dokonca som sa takto snažila zachrániť aj svoju starú mamu, hoci to nie je možné. Mentálne som sa však o to pokúšala – oslobodiť ju od toho náročného života, ktorý mala,“ hovorí Nina Grünfeld v rozhovore pre SME.

Kedy ste sa rozhodli, že o Fride, svojej starej mame, zistíte viac?

Je ťažké povedať presný dátum. Bol to proces v priebehu celého života. Už ako malé dieťa som na túto tému kládla veľa otázok, no nedostávala som žiadne odpovede, tak som prestala a potom som začala znova.

Myslím si, že to tiež súvisí s mojou voľbou profesie, keďže som filmárka.

Niekedy okolo roku 2003 som začala pracovať na filme o mojom otcovi. Pôvodne nemal byť vyslovene o ňom, ale o nórskej spoločnosti cez jeho perspektívu profesora sociálnej medicíny a psychiatra.

S televíznymi stanicami sme si mysleli, že by bolo zaujímavé poznať jeho pohľad na spoločnosť, pretože bol prvou generáciou detských utečencov, ktorí do Nórska prišli v roku 1939.

Potom ste však urobili úplne iný film.

Áno, bol viac o genealógii a o tom, kým človek je, keď sa díva na svoje korene. Veľa nám odhalil príchod mňa a môjho otca do štátneho archívu v Bratislave v roku 2004.

Otec predtým vedel o svojej mame len dve veci. Keď sa vrátil do Bratislavy počas svadobnej cesty s mojou mamou v roku 1962, išiel za svojím opatrovníkom Jánom Molnárom, ktorý sa oňho so svojou ženou v detstve staral.

Ten mu naznačil, že jeho mama Frida zrejme nebola veľmi spoľahlivá a poctivá žena.

Môj otec si to nejako zinterpretoval a pochopil, že to pravdepodobne znamenalo, že nebola schopná sa oňho postarať a žiť život, aký žili matky v tom čase. Nemyslím si však, že si dokázal predstaviť, aký dramatický jej život v skutočnosti bol.

V čom vám pomohli dokumenty z archívu v Bratislave?