Vláda počas pandémie hodila do jedného vreca „ako najzraniteľnejších“ ľudí všetkých nad 60 rokov. S nálepkou „starčekovia“.
„Toto urážlivé značkovanie sa dotklo dôstojnosti vari všetkých ľudí nad 60 rokov,“ hovorí sociologička Zora Bútorová. A dodáva, že aj tento výrok je jasným dôkazom toho, že ageistické predsudky sú rozšírené aj v politickom prostredí.
Azda najjasnejšie ukázal Igor Matovič, ako vníma seniorov na Slovensku, v decembri minulého roka.
Ako „ručnú brzdu“ hrozby silnej vlny omikronu prezentoval zákaz pohybu ľudí nad 60 rokov bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú očkovaní proti ochoreniu covid-19.
K 31. decembru 2020 pritom podľa Štatistického úradu žilo na Slovensku viac ako jedna a štvrť milióna ľudí vo veku od 60 do 89 rokov.
„Táto skupina je veľmi heterogénna. Starší ľudia tvoria pestrejšiu skupinu ako ľudia v mladom veku. Nejde pritom iba o rozmanitosť z hľadiska veku, ale aj podľa fyzickej a duševnej kondície, životných skúseností, rodinnej a príjmovej situácie, vyznávaných hodnôt či záujmov,“ vysvetľuje Bútorová.

Staroba je navyše podľa odborníkov príliš paušalizujúci pojem. A navrstvujú sa na ňu predsudky. Ako napríklad, že ľudia nad šesťdesiat a sedemdesiat rokov sú už nepotrební, neschopní či neprispôsobiví. Spoločnosť ich potom vníma skôr ako príťaž alebo ako „najzraniteľnejších“.
Negatívne stereotypy pritom môžu ovplyvniť hoci aj uplatnenie ľudí v dôchodkovom veku na pracovnom trhu. Pritom za posledných desať rokov stúpol počet pracujúcich ľudí vo veku 60 až 74 rokov dvojnásobne.
Ako protipól k obrazu „starčekov“ stoja napríklad manželia Katarína a Miroslav Ábel. Obaja majú po šesťdesiatke, stále vedú svoju rodinnú firmu a pred niekoľkými rokmi dokonca dokázali zmeniť svoj život tak, ako by si možno netrúfli ani mladí.
Katarína Ábelová (63) sa pravidelne zúčastňuje na náročných sparťanských pretekoch, jej manžel Miroslav ako 60-ročný vyhral súťaž vo formovaní tela.