Stretli sme sa v kancelárii jej rodinnej firmy. Postavila sa z pohovky a sebaisto nám podala ruku. Pozerala sa priamo do očí. Ak dopredu nepoznáte jej stav, len ťažko pri rozhovore uveríte, že je nevidiaca.
V priestore, ktorý dôverne pozná, sa pohybuje s ľahkosťou. Jediný náznak hendikepu je opatrné, no stále dosť rýchle nahmatanie šálky kávy či stíšenie telefónu, ktorý jej hlási prichádzajúce správy.
Lucia Medveď Patáková definitívne prišla o zrak pred siedmimi rokmi. Definitívne preto, lebo cesta to bola tŕnistá, lemovaná až obrovským počtom operácií. V období štyroch rokov ich absolvovala dvadsaťštyri.
Život jej zmenilo tehotenstvo, vytúženého syna však videla len počas prvých rokov. Druhého, ktorý sa narodil pred dvoma rokmi, vôbec.
Napriek všetkému hovorí, že žije šťastný život. Šťastnejší než niektorí ľudia s plne fungujúcimi zmyslami.
„Je to stále obmedzenie, netvárme sa, že sa nič nestalo. No je to obmedzenie, s ktorým sa dá plnohodnotne žiť,“ rozpráva.
Jej príbeh inšpiruje. Jednak ľudí s hendikepom, ktorí si hľadajú miesto v spoločnosti. A jednak spoločnosť, ktorá je voči nim stále dosť uzatvorená.
Nevidím svoje dieťa
Prvýkrát otehotnela ako 22-ročná. So svojím manželom, vtedy ešte len priateľom, začali spolu bývať a priznáva, že na dieťa neboli úplne pripravení. Napriek prvotnému šoku sa s tým v priebehu dvoch týždňov stotožnili. Prvé dieťa však Medveď Patáková spontánne potratila.