Stála na jednom z posledných ľadovcov v Afrike. Kempovala pod vulkánom na Kamčatke aj v Egypte v púšti. Tri týždne sa plavila do Antarktídy a späť na storočnej plachetnici. Popri tom prednáša na Univerzite v Aachene, vedie dvanásťčlenný tím, ktorý skúma neutrína v Inštitúte jadrovej fyziky výskumného centra Jülich v Nemecku.
Lívia Ludhová žije mimo Slovenska už vyše dvadsať rokov. Patrí medzi renomované vedkyne a vo voľnom čase cestuje po svete. Doteraz prešla už 70 krajín a nekončí.
Ak pandémia dovolí, chystá sa do Uzbekistanu, Namíbie a na ruský ostrov Wrangel, pretože by chcela vidieť ľadové medvede.
V rozhovore hovorí o svojich zážitkoch z extrémnych ciest, ale aj o vede, hoaxoch a o tom, prečo neostala žiť na Slovensku.

Aké najextrémnejšie miesto ste doteraz navštívili?
Naposledy to bola Antarktída. Plavila som sa na plachetnici postavenej niekedy začiatkom 20. storočia. Extrémne to bolo aj pre moju morskú chorobu počas niekoľkodňovej plavby cez Drakov prieliv, ktorý oddeľuje Južnú Ameriku od Antarktídy. Vedela som, že je to moja slabšia stránka, ale doplaviť sa na takej jedinečnej lodi na úplne izolované miesto stálo za to.
Ako ste sa k takejto ceste dostali?
Sen ísť do Antarktídy som mala už dávno. Splniť si ho však stojí veľa peňazí a nechcela som ísť veľkou výletnou loďou. Nemám rada, keď je na takýchto plavbách veľa ľudí, môže to totiž ovplyvniť aj počet zastávok. Môj bývalý spolužiak z geológie mi dal tip na túto expedíciu. Jeho kamarát na nej fotografoval. Keď som videla loď, povedala som si, to je ono! Takto sa zvyknem rozhodovať. Spontánne.