Výskum spred dvoch rokov ukázal, že zhruba polovica slovenskej populácie má skúsenosť s nejakým druhom traumy z detstva, ktorá sa môže odrážať na neskoršom živote a zdraví.
Podľa psychologičky BIBIÁNY JOZEFIAKOVEJ, ktorá sa vo svojej práci sústreďuje na problematiku traumy a tzv. posttraumatického rozvoja, sa však na Slovensku nepracuje dostatočne na tom, aby ľudia zmiernili dopady svojich traumatických zážitkov.
"Téma duševného zdravia je u nás celkovo poddimenzovaná. Trauma ako taká sa pritom dá aj liečiť a dá sa s ňou efektívne pracovať," hovorí.
Traumatický zážitok, o ktorom by sme s istotou mohli povedať, že sa z neho nikto nemôže dostať, vraj ani neexistuje. Navyše je tu dobrá správa - negatívna skúsenosť môže vyústiť do niečoho pozitívneho. Posttraumatického rozvoja.
Posttraumatickým rozvojom sa vedecká obec začala viac zaoberať zhruba od 90. rokov minulého storočia. O čo presne ide?
O posttraumatickom rozvoji sa hovorilo aj predtým pod rôznymi inými názvami, no až ku koncu 90. rokov sa jasne vedecky zadefinovalo, čo pod ním chápeme. Definuje sa ako pozitívny dôsledok traumatickej udalosti. Človek, ktorý zažil traumu, zaznamená zlepšenie v niektorých oblastiach svojho života v dôsledku vyrovnávania sa s ňou.
Nesúvisí to teda priamo a výlučne s danou udalosťou, ale skôr s tým, ako ju človek spracúva. Posttraumatický rozvoj sa dá pozorovať napríklad v oblastiach, ako sú vzťahy s druhými ľuďmi, v spirituálnej zmene, nachádzaní nových možností v živote, celkovej osobnej sile či v zmysle života.
Človek napríklad prehodnotí svoje životné priority, akoby sa „odrazí“ od traumatického zážitku a uvedomí si, že sa jeho život v niektorých oblastiach zlepšil, čo zrejme intuitívne po traume neočakáva.
Výskumníčka: Polovica Slovákov má traumy z detstva Čítajte Na kom sa posttraumatický rozvoj začal pozorovať medzi prvými?
Boli to onkologickí pacienti a pacientky. Ja sama som v rámci bakalárskej a diplomovej práce pracovala s onkologickými pacientkami.
A aj ony opisovali, že si v dôsledku choroby uvedomili, že ich život má cenu a začali si ho viac vážiť, rozšírili si obzory, upravili si priority a začali sa venovať aktivitám, o ktorých predtým iba snívali, že ich možno raz skúsia. U iných to zase posilnilo spirituálnu zložku osobnosti, napríklad vieru v boha.
Ako sa prišlo na to, že existuje niečo také ako prerámcovanie pohľadu na traumu?
Nenazvala by som to prerámcovaním pohľadu na traumu ako takú, lebo tá je objektívne negatívna.
Nie je to tak, že hľadáme pozitíva v tom, čo sa stalo, hoci postupom času môže prísť prerámcovanie pohľadu v zmysle „pokúsim sa k tomu, čo sa mi stalo, nejako postaviť a byť odolnejší“. Prišlo sa na to jednoducho tak, že to ľudia začali opisovať a spájať práve s traumatickým zážitkom.
K takýmto zmenám pritom môže dôjsť v živote bežne, ľudia menia názory a priority, ale v tomto prípade išlo naozaj o spojenie s vážnou traumatickou udalosťou. Niektorí odborníci to prirovnávajú k zemetraseniu.
V čom?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
