Stvorenie, ktoré je so mnou rovnocenné, a ktoré je rovnako silné a nezávislé ako som ja sám. Takto videl svoju manželku Milevu Maričovú jej muž v čase, keď spolu začali študovať na univerzite a keď sa ich sprvoti priateľský vzťah pretavil aj do romantickej roviny.
Mileva, 21-ročná, mimoriadne nadaná, no nevýrečná žena pochádzajúca z malého srbského mestečka Titel, prišla v roku 1896 do Zürichu. Tu sa jej podarilo dostať na prestížnu polytechnickú vysokú školu v čase, keď bolo vzdelávanie žien, obzvlášť v odboroch ako matematika a fyzika, priam výnimočnou udalosťou.
Hoci mladé dámy vtedajších čias skôr videli svoje miesto v manželstve a pri deťoch, Maričovú to ťahalo k odhaľovaniu vedeckých tajomstiev, ku skúmaniu fyzikálnych javov a matematických zákutí.

Jej otec Miloš ju v tom podporoval a aj vďaka tomu, že jej vybavil povolenie srbského ministerstva školstva, mohla navštevovať hodiny fyziky, inak určené len chlapcom.
Maričová sa nestretávala s pochopením, keďže medzi nimi vytŕčala. Aj v matematicko-fyzikálnej skupine na spomínanej univerzite v Zürichu boli okrem nej už len štyria muži – Marcel Grossmann, Louis Kollros, Jakob Ehrat a jej budúci muž, ten ktorý v nej videl rovnocennú partnerku na vedecké bádanie. Albert Einstein.
Intelektuálna stará striga
Maričová bola veľmi nadanou študentkou a s takmer o štyri roky mladším Einsteinom trávili čas na prednáškach a neskôr aj v súkromí. Spoločne študovali, požičiavali si knihy a viedli intelektuálne rozhovory.
Z ich vtedajšej korešpondencie, ktorá bola o desaťročia neskôr publikovaná knižne, sa dozvedáme, že Einsteinovi spoločný zápal v učení pomáhal.