Toto nie je obyčajný rozhovor. Toto je skutočne úprimná spoveď ženy, ktorá to v živote nemala jednoduché, ale dokázala sa nad bolesť povzniesť, lebo chcela šťastne žiť.
A je užitočné si ju prečítať.
Simona Salátová (zdroj: Petra Bošanská/ SME Ženy)O kauzách a hejtoch, ktorých bol nedávno plný internet
Tento rok ste boli mediálne známa viac ako inokedy lebo ste verejne vyjadrili svoj nesúhlas. Najskôr na adresu Dominiky Cibulkovej, ktorú ste kritizovali za prednostné očkovanie a cestovanie do exotiky vo vrcholových časoch pandémie, potom ohľadom súťaže Miss, ktorá podľa vás, zjednodušene povedané, vyvoláva u mladých dievčat pocit menejcennosti a bulímiu. Ako sa dnes na to pozeráte? Povedali by ste niektoré veci inak alebo si za nimi stopercentne stojíte?
Dnes by som si od pani Cibulkovej možno vypýtala magnetku z dovolenky, pretože s odstupom času to, čo urobila, bola najlepšia očkovacia kampaň na Slovensku. Zároveň si stojím za tým, že v oboch z týchto káuz je dôležité hľadať ľudský pohľad na vec, snažiť sa pochopiť a nie hneď negovať. To mi v oboch prípadoch chýbalo na stranách akýchsi internetových oponentov. Niekto múdry raz povedal, že vždy prehráš, ak budeš najskôr súdiť. Inteligentný človek je v prvom rade zvedavý a tak vie lepšie zhodnotiť situáciu. V oboch prípadoch nejde o víťazov a porazených, ide o spoločnosť ako takú.
Národ ste rozdelili na dve skupiny, jedna sa pridala k vám a vyjadrovala podporu, druhá vám naopak, uštedrila mnohé hejty. Nebolelo to príliš? Predsa len, niektoré boli naozaj za hranicou.
To, čo sa mi dialo, obzvlášť po kauze s pani Cibulkovou, bola riadená búrka a o to to bolo horšie. Uvedomiť si, že všetky veci majú svoj základ v jednom človeku, ktorý nezniesol kritiku. Od povzbudenia celebritných kamarátov po objednané články a tisícky správ od kúpených účtov na instagrame si človek spočíta, že niečo je asi v šoubiznise zakázané. S tým sa ja nemienim zmieriť.
Som v prvom rade komička a vždy ma učili, že pravda je najvtipnejšia a najpotrebnejšia. Jednoduchá matematika. Zároveň nemám patent na spravodlivosť, takže môžem často len vyjadriť názor a je pre mňa nepochopiteľné, že to sa niekde nemôže.
K tej druhej skupine sa pridal aj známy raper Rytmus, ktorý verejne zaútočil na vašu postavu a pokúšal sa vás zosmiešniť. Ako ste to vnímali? Zanechalo to vo vás nejakú stopu?
V prvom momente som bola veľmi nahnevaná a potom to prerástlo do akéhosi zranenia. To, že som komička, neznamená, že si do mňa môže hocikto kopnúť. Týkalo sa to postavy a aj za ženy, ktoré sa s podobným správaním stretávajú bežne, som sa musela ohradiť. Nikto nemá právo hodnotiť ľudí na základe postavy, vraciame tým debatu na základnú školu.
Zároveň to viac hovorí o mentálnej vyspelosti či frustráciách človeka, ktorý takto urazí niekoho iného. Rytmus sa mi za to nikdy neospravedlnil, nepriznal si chybu a zablokoval takmer každého, čo bol na mojej strane. Nemali ste aj vy podobného spolužiaka na základnej škole?
Máte pocit, že Slovensko je krajinou, kde si človek pri vyjadrení svojho názoru podpíše ortieľ hejtov a negativizmu? A že ľudí od toho, aby nahlas povedali, čo si myslia, odrádza práve toto?
Vždy som verila a stále verím tomu, že ľudia sú od podstaty hlavne dobrí. Mnohí zažijú ťažké veci a nezvládnu to spracovať, tak majú potrebu ubližovať ostatným. Na sociálnej sieti som dostala vždy rovnako, ak nie viac podporných správ ako tých hejterských.
Chcem sa sústreďovať na dobré veci a nikdy by vás nemalo zastaviť to, čo si ostatní myslia vo vyjadrení svojho názoru. Keď raz budete nešťastná sedieť v gauči a vravieť si, že ste svoj život obetovali pre názory iných, budete za to môcť len vy sama. Je to kruté, ale človek má zodpovednosť za seba a zodpovednosť za to, čo si myslia iní, majú len oni.
A majú to ženy v tomto smere ťažšie? Sú podľa vás ľahším terčom hejterov alebo útokov či už na internete, v spoločnosti, alebo aj vo vlastnej domácnosti, a preto sú radšej často ticho?
Praktický príklad: na Slovensku máme 12 mužských komikov a dve aktívne ženské komičky. Tento nepomer potvrdzuje túto teóriu. Žijeme v mnohom ešte v poctivých slovenských stereotypoch o ženách, ktoré milujú len varenie a upratovanie, poklebetia si s kamoškami pri vínku rečou, ktorej muži nerozumejú a keď muž zavelí, podvolia sa.
Poslušné ženy sú stále známkou kvality, vďaka ktorej si nájdete muža a stále platí aj stará pravda: bez muža nemáš pravdu. Otázkou je, nakoľko ešte platia tieto ustanovizne v modernej spoločnosti. Veľmi si prajem, aby sa ženy oslobodili a viac usilovali o svoje šťastie, nech si o tom každý myslí, čo chce.
Simona Salátová (zdroj: Petra Bošanská/ SME Ženy)O domácom násilí, ktoré sama prežila
Už viac ako pred dvoma rokmi ste verejne prehovorili o svojich skúsenostiach s psychickým a fyzickým týraním v detstve. Prečo ste sa rozhodli hovoriť o tom nahlas?
Nečakala som, že o tom niekedy budem hovoriť nahlas. Nikdy som to neplánovala, lebo som sa vždy bála, že by mi niekto pomáhal či nadŕžal z ľútosti a to nemám rada. Keď som o tom prvýkrát prehovorila, prišla obrovská spätná väzba od ľudí a ja som si uvedomila, že to možno má zmysel. Tam niekde som celkovo nastúpila na cestu zdieľania bolestí a neúspechov, lebo vďaka tomu sa môžeme cítiť lepšie navzájom.
Aj preto ste sa stali ambasádorkou projektu Avon proti domácemu násiliu? Vnímate to tiež ako cestu dostať povedomie o tom bližšie k ľuďom?
Presne tak. Tento problém doslova vyrástol ako burina po daždi v rámci pandemických opatrení. Sme zvyknutí vracať sa domov do bezpečia, ale niektorí ľudia sa doma cítia ako v klietke násilia a nenávisti. Je to hrôzostrašné. Tie rodiny sú medzi nami a sú v nich také isté deti, aké máme doma my. Iba sú omnoho menej šťastné a oveľa viac zmätené.
Obeťou týrania ste neboli iba vy, ale aj váš brat a mama, a to celé roky. Žili ste na dedine obklopení susedmi. To si nikto nič nevšimol a nezareagoval?
Odvážim sa tvrdiť, že väčšina ľudí vedela, čo sa deje. Keď žene chýbajú zuby, je to dosť neprehliadnuteľné. Môj otec bol statný muž a ľudia sa ho báli. S policajtami bol kamarát. Navyše hanba je to najhoršie, čo sa vám na dedine môže stať a preto sme ochotní popierať aj vlastné svedomie či bolesti. Som rada, že dnes sa už situácia aspoň trochu hýbe vpred hlavne v prístupe policajtov či sociálnych pracovníkov.
Takže to bol ten prípad - mne je dobre, tak sa starám o seba. Myslíte, že to tak funguje aj dnes? Že sa týranie odohráva v mnohých domácnostiach, okolie o ňom vie a vidí ho, ale radšej sú všetci ticho, lebo nechcú mať problémy?
Určite záleží na tom, kde to je. Myslím, že v regiónoch, kde stále prevláda s bitkou spojený akýsi folklór, to nemáme vôbec podchytené. V oblastiach, kde sú mestá a rôzne skupiny ľudí, si myslím, že sme na tom lepšie s rozpoznaním a riešením domáceho násilia. Mám taký filozofický koncept, že každý by sa mal starať o seba, ale zároveň by sme sa nemali zabúdať starať o druhých. Zdravá duša si to podľa mňa vie vyložiť tak, ako to myslím.
Policajti u vás párkrát boli, vždy to však skončilo iba napomenutím. Prečo viac nezasiahli? Otca zatkli až vtedy, keď zbil mamu na verejnosti.
Ako som spomínala, boli to často otcovi kamaráti alebo len muži, ktorí podľahli šarmu iného muža. Zároveň vtedy bolo povedomie o domácom násilí či duševnom zdraví niečím, čo sa často nevyskytovalo.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
