Prežila ozbrojený útok: Nikomu neprajem zažiť to, ale každý by potom bol citlivejší k utečencom

Robila čašníčku aj predavačku, dva roky strávila v Afrike, pri zmierovaní ozbrojených konfliktov. Za najťažšiu prácu však považuje učenie.

"Učiť dobre a s nasadením znamená obetovať voľný čas, čas strávený s rodinou, priateľmi. Našťastie aj nanešťastie z tej práce vlastne nikdy neodchádzate," hovorí MICHAELA DANIŠOVÁ.

Počas pôsobenia v Kongu zažila ozbrojený útok a zistila, že konflikty sa len ťažko dajú riešiť zásahom zvonka. Dnes učí deti kriticky myslieť a zisťuje, že väčšina ôsmakov nikdy nepočula o holokauste.

Dva roky ste pôsobili Konžskej demokratickej republike. Ako ste sa tam dostali?

Študovala som medzinárodné teritoriálne štúdia v Prahe, no magisterské štúdium som absolvovala vo Švédsku. Tam som sa venovala medzinárodným vzťahom so zameraním na vojnové konflikty, čo je veľmi zaujímavé prepojenie histórie, spoločnosti a politiky.

Zamestnala som sa vo švédskej neziskovej organizácii, ktorá sa venuje budovaniu mieru v piatich krajinách Afriky a jednou z nich bola aj Konžská demokratická republika.

Veľmi ma lákala, chcela som ísť pracovať do krajiny, kde prebiehal vojnový konflikt, aby som lepšie pochopila život ľudí v krajine zasiahnutej vojnou a mohla sa od nich učiť, čo im pomáha konflikty zmierňovať.

Ide o jednu z krajín, kde sú nepokoje od odchodu kolonialistov?

V podstate áno. Kongo bolo belgickou kolóniou, a keď ho Belgičania opustili, zanechali krajinu personálne nepripravenú na samostatnosť.

Od počiatku to spôsobovalo veľké problémy. Krajina má vyše 80 miliónov obyvateľov z množstva veľmi odlišných etnických skupín. Medzi týmito skupinami neustále vznikajú konflikty, a keďže ide o krajinu bohatú na nerastné suroviny, zjavné sú aj zahraničné záujmy.

Štát nemá žiadnu autoritu, jednotlivé etniká a skupiny si svojvoľne uplatňujú nárok na prístup k pôde, a teda aj k bohatstvu, a spravodlivosť riešia ľudia svojpomocne.

Napríklad v oblasti, kde som pôsobila ja, bolo vyše sto rôznych milícií a rebelských skupín.

Je vôbec možné dosiahnuť v takto roztrieštenej spoločnosti zmier?

Je to veľmi náročné a len ťažko to urobiť nejakým zásahom zvonka.

Naša organizácia podporovala komunity, aby hľadali riešenia pre vlastné problémy na lokálnej úrovni, napríklad v ich dedine či v meste. Dnes už ide o normálnu prax, pretože sa ukázalo, že prinášať hotové riešenia zvonka zvyčajne nefunguje.

Ak niekto má moc zmierovať konflikty, sú to práve ľudia, ktorých sa týkajú. Neziskové organizácie by im v tom mali len logisticky, materiálne alebo technicky pomáhať.

Cítili ste sa tam bezpečne?

S istým rizikom musí rátať ktokoľvek, kto sa vydá do konfliktnej alebo vojnovej oblasti.

Rozhodne však nechcem podporovať stereotypy o afrických krajinách. Každý jeden deň, ktorý som v Kongu prežila, bol úplne v poriadku a nemala som pocit žiadneho ohrozenia. Každý okrem jedného, keď sme sa s priateľom stali priamymi účastníkmi ozbrojeného útoku.

Čo sa stalo?

V jedno nedeľné ráno sme sa zobudili na zvuky výstrelov. Zistili sme, že prichádzajú z domu nášho suseda.

Bol to vedúci miestneho protikorupčného oddelenia, v skutočnosti išlo o jedného z najskorumpovanejších politikov v oblasti.

V to ráno ho prišla zatknúť polícia aj v sprievode armády. Očakávali totiž, že ako bývalý veliteľ milície bude klásť odpor.

Mali pravdu?