V roku 2013 sa udiala najväčšia katastrofa v histórii odevného priemyslu. Na predmestí bangladéšskej metropoly sa zrútila budova Rana Plaza, v ktorej sídlilo niekoľko textilných fabrík. Pod jej troskami zahynulo vyše tisíc ľudí, ďalšie tisíce sa zranili.
Poľský reportér MAREK RABIJ sa krátko nato vydal do Bangladéša, aby zistil, či si aj poľské firmy dávali šiť oblečenie práve v tejto budove, v ktorej sa nedbalo na bezpečnostné pravidlá.
Z chudobnej krajiny, kde značná časť populácie žije v slumoch na hranici chudoby a kde je ľahké vyriešiť dilemu, či dieťa pôjde do školy, alebo zarábať na jedlo, priniesol svedectvo v knihe Život na mieru.
V rozhovore pre SME hovorí, ako ho to zmenilo, čo je najšokujúcejšie v bangladéšskych továrňach, ale aj prečo na krajinu nemôžeme nahliadať iba našou „západnou“ optikou.
Nie každý sa zamýšľa nad tým, odkiaľ pochádza jeho oblečenie. Kedy vám prvýkrát prišlo na um, akú cestu má za sebou to, čo nosíte?
Začal som si to uvedomovať až po napísaní knihy. Ani predtým pre mňa nebolo tajomstvom, že tieto produkty pochádzajú z Ázie, zaskočilo ma skôr to, že toľko vecí pochádza z takého malého štátu, ako je Bangladéš.
To, že veľmi veľa produktov pochádza z Číny, sme vedeli všetci. Keď som bol pred rokmi v čínskom meste Šen-čen, videl som gigantické fabriky, ktoré vyrábajú rôzne elektronické prístroje a technológie.
Kráčal som po ulici v centre a na 50-kilometrovej trase boli takéto fabriky na jednej aj druhej strane, jedna za druhou.
Ale keď sa vrátim k Bangladéšu, musíme si uvedomiť, že hoci ho rozlohou môžeme prirovnať k menšej stredoeurópskej krajine, už v roku 2013 bol druhým najväčším výrobcom v odevnej oblasti s celkovým svetovým podielom 30 percent. A dnes je ten podiel ešte väčší.
Marek Rabij
- je poľský novinár, zameriava sa predovšetkým na tému globalizácie a fungovania svetového trhu,
- vyštudoval históriu, pracoval v denníku Gazeta Wyborcza či v týždenníku Newsweek Polska,
- od roku 2017 pôsobí v redakcii týždenníka Tygodnik Powszechny,
- jeho kniha Život na míru vyšla v Poľsku v roku 2016. V auguste 2021 vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Absynt.
Odkiaľ je oblečenie, ktoré máte teraz na sebe?
Sveter je z Turecka, tričko asi z Bangladéša, nohavice sú z Číny. Ponožky majú na sebe síce štítok Made in Poland (z ang. vyrobené v Poľsku), ale veľmi tomu neverím. A pokiaľ ide o topánky, tie by mali pochádzať z USA.
Vyrobila ich spoločnosť, ktorá sa tvári, že produkuje práve tam, ale môže to byť aj tak, že topánky dáva šiť niekde inde, privezie ich do USA a nalepí štítok, že to bolo došité, teda dokončené tam.
Pokiaľ ide o môj vzťah k móde a oblečeniu, som neaktívnym spotrebiteľom a móde nerozumiem, no rešpektujem ju. Nové oblečenie si kupujem iba vtedy, keď si ho kúpiť musím, keď staré vynosím alebo je s ním nejaký problém. Inak to nie je vec, ktorú by som vyhľadával.
Robíte po tom všetkom iné rozhodnutia ohľadom kúpy oblečenia?
Tú zmenu by som charakterizoval tak, že sa odvtedy oveľa viac snažím pozerať na kvalitu materiálu. Cena je síce dôležitá, ale nie najdôležitejšia.
A vôbec mi nejde o značku, či je taká, alebo onaká, nevyznám sa ani v tom, či je to dobre alebo zle ušité.

Prečo ste sa po páde Rana Plaza vybrali do Bangladéša?
Bol som vtedy členom redakcie poľského Newsweeku a naším cieľom bolo zistiť, či aj poľské firmy zasielajú objednávky do fabrík, ktoré vyrábali oblečenie v Rana Plaza.
Inými slovami, či niekto, kto mal zodpovednosť za túto celú katastrofu, zarábal aj na poľských spotrebiteľoch. Tento základný cieľ sa nám však nepodarilo splniť vlastnými silami, pretože sme nenašli žiadne priame dôkazy.
Všetky poľské firmy, ktoré sme oslovili, nám povedali, že nemajú žiaden obchodný kontakt s fabrikami v Rana Plaza.
Čo ste teda urobili?