Text pôvodne vyšiel v denníku Washington Post
„Poďte so mnou na prechádzku so psom,“ povedal som raz popoludní svojim deťom. Povzdychli si, ako keby som im navrhol, aby strávili deň memorovaním celého katalógu knižnice.
Hneď, ako sme však vyšli von, ožili. Moje desať- a dvanásťročné ratolesti skákali, krútili sa, trhali lúčne kvetiny a smiali sa, keď náš pes prenasledoval malé žabky medzi mlákami.
Je dávno známe, že pobyt v prírode je pre deti prospešný. Aj ja som si to v ten deň uvedomil.

V snahe podčiarknuť, aká dôležitá je pre deti zeleň, predstavil v roku 2005 novinár a autor Richard Louv koncept, ktorý nazval „poruchou nedostatku prírody“. Rastúci počet štúdií skutočne naznačuje, že pobyt v prírode prospieva deťom rôznymi spôsobmi – znižuje stres a podporuje lepší kognitívny vývoj.
Ekoterapia, tiež označovaná ako prírodná či zelená terapia, ide ešte ďalej. Podporuje štruktúrované a cieľavedomé interakcie s prírodou s cieľom zlepšiť duševné zdravie.
Vonku pacient nie je pacientom
„Pobyt vonku prináša aspekt všímavosti a zámernosti,“ hovorí Amy Lajinessová, ekoterapeutka a psychoterapeutka zo San Diega, ktorá pracuje s mladistvými, dospelými a rodinami.
Na to, aby sa niekto stal ekoterapeutom, nepotrebuje žiadne štandardné školenie ani certifikáciu, no mnohí z tých, ktorí pôsobia v tejto oblasti, sú odborníkmi v oblasti duševného zdravia a majú dodatočné skúsenosti v prírodnej terapii.
Ekoterapia je však široký pojem, v ktorom je zahrnutý celý rad aktivít, napríklad starostlivosť o zvieratá či o záhradu, ako aj účasť v rôznych výcvikových programoch v divočine.
Odborníci často začleňujú ekoterapiu aj do konvenčnej terapie. S pacientmi sa rozprávajú vonku a príroda slúži ako ich asistent.
Táto flexibilita prostredia má v ekoterapii kľúčový prínos. Ordinácie môžu často pôsobiť zastrašujúco, osobitne pre deti. Vyľaká ich pocit, že sú tam pacientmi a niečo s nimi nie je v poriadku.