Hovorí o depresii aj prejedaní: Vládala som len ležať a premýšľať, načo je taký život

Vedie občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu, ktoré bojuje za destigmatizáciu duševných porúch. Sama má skúsenosti s rozvinutou depresívnou poruchou.

„Do práce som chodila ako bez duše, po práci som len ležala v posteli a dívala sa do steny. Často som plakala a premýšľala nad tým, načo je vlastne takýto život,“ vraví IVANA KRIEK.

Okrem depresie sa potýka aj so záchvatovým prejedaním, okolo ktorého stále pretrváva veľa mýtov. „Mnoho ľudí sa na záchvatové prejedanie díva ako na zlozvyk, no v skutočnosti ide o spôsob, ako sa ľudia vyrovnávajú s emóciami." Pri riešení tohto problému ide o beh na dlhú trať.

V rozhovore sa dočítate:

• Ako ľudia dokážu roky ignorovať prejavy rozvinutej depresie
• Že depresia sa týka aj ľudí, ktorí majú zdanlivo všetko
• Prečo sa o coming oute hovorí aj v súvislosti s duševnými poruchami
• Čo je záchvatové prejedanie sa a prečo nejde len o zlozvyk
• Prečo je dôležité, aby sa ľudia naučili otvorene hovoriť o svojich psychických problémoch

Depresia zvyčajne neprichádza zo dňa na deň. U niekoho sa postupne stupňuje mesiace aj roky. Ako to bolo vo vašom prípade?

Depresia mi klopala na dvere už počas bakalárskeho štúdia na vysokej škole a naplno sa rozvinula o niekoľko rokov. Študovala som prekladateľský smer dvoch jazykov, štúdium bolo náročné, často som sa cítila nesmierne unavená a smutná. Nepríjemné pocity som však prisudzovala najmä tomuto vyčerpaniu a tiež tomu, že som nemala priateľa.

Z rodiny som však bola nastavená tak, že sa nemám prečo sťažovať, že štúdium musím úspešne dokončiť a že sebaľútosť je najhoršia vlastnosť. Perfekcionizmus a dôraz na výkon boli u mňa prítomné odjakživa. Aj preto som svoje ťažkosti dlho ignorovala a stále hľadala racionálne vysvetlenie, prečo sa cítim tak, ako sa cítim.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Blázon, schizák, pomätenec. Duševne chorých stigmatizujú aj slová Čítajte 

Je zlé, keď človek pre svoje pocity hľadá vysvetlenia?

Zlé to určite nie je, no mnoho ľudí, podobne ako ja kedysi, má o duševných poruchách veľmi skreslené predstavy. Aj ja sama som si kedysi myslela, že za depresiu si človek môže sám. Vravela som si napríklad, že sa to dá zvládnuť pozitívnym myslením alebo ovplyvniť hudbou, ktorú človek počúva. Že ak počúva metal alebo ponuré skladby, tak sa nemôže čudovať, keď sa cíti zle.

Ak som teda hľadala vysvetlenia, tak len povrchné a také, ktorými som sa len viac a viac zhadzovala. Vyrastala som ako jedináčik, mala som zázemie, veľa priateľov a stále som si vravela, že ja sa nemám na čo sťažovať, nemám nárok cítiť sa zle, pretože mne, na rozdiel od iných, nič nechýba. Takto však depresia nefunguje.

Kedy ste prežívali najhoršie obdobie?

Po vysokej škole. Vtedy som mala naoko všetko, čo si človek môže želať. Zamestnala som sa, mala som priateľa a veľké plány. Chcela som zdravo žiť, dvakrát do týždňa chodiť do fitka, učiť sa ďalší cudzí jazyk. Nedarilo sa mi to však a bola som neustále nesmierne vyčerpaná.

Nie len v zmysle fyzickej únavy. Keď som napríklad išla s kamarátkou na kávu, po pár minútach som sa chcela vrátiť domov. Nedokázala som počúvať, odpovedať jej, nedokázala som vnímať iných ľudí. To vo mne vzbudzovalo ďalšie nepríjemné pocity. Vravela som si, že musím byť otrasná ľudská bytosť, keď ma životy druhých ľudí nezaujímajú.