Historička: V argumentácii okolo interrupcií sme sa od čias Slovenského štátu ďaleko

Interrupcie boli zakázané aj trestané a štát robil všetko pre to, aby sa zo žien stali submisívne a poslušné členky ľudáckeho režimu. V ženských časopisoch sa písalo, aby mužove problémy s alkoholom či domáce násilie vydržali a nesťažovali sa.

Slovenská vláda na čele s Vojtechom Tukom si dokonca v roku 1940 dala vypracovať analýzu talianskej sociálnej a rodinnej politiky. Zaujímalo ju najmä Mussoliniho propopulačná politika, sociálna politika, rozvodovosť, antikoncepcia a ochrana verejnej morálky.

"Na rozdiel od talianskych fašistov nemali predstavitelia režimu na Slovensku dostatok času, aby tieto opatrenia dokázali všetky zaviesť do praxe, no ambícia tu rozhodne bola," vraví historička EVA ŠKORVANKOVÁ.

Vo svojej knihe Strážkyne rodinných kozubov? podrobne opisuje, ako žili ženy v období slovenského štátu.

Eva Škorvanková

Pôsobí na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Dlhodobo sa venuje dejinám žien, otázkam dievčenského vzdelávanie, ekonomickej emancipácie aj regulácie pôrodnosti.
V tejto oblasti publikovala viacero vedeckých a odborných štúdií.

Celý svet sa teraz díva na dianie v Afganistane, kde Taliban z noci do rána obmedzil ženám mnoho práv. Menili sa aj na Slovensku zákony radikálne alebo to režim robil skôr plazivou cestou?

V tomto smere pomalou a pozvoľnou. Zásadnejšie sa to dialo na úrovni propagandy a moralizujúcich útokov na slobodnejšie správanie žien, ktoré bolo považované za dedičstvo prvej Československej republiky. To bolo napríklad moderné obliekanie, nosenie plaviek, športovanie, turistika alebo liberálny postoj k manželstvu alebo partnerskému spolužitiu.

Slovenský štát toto považoval na neakceptovateľné. Formálne zachoval všetku rovnosť, ktorú garantovala ústava prvej Československej republiky. Ženám napríklad ponechal volebné právo, ktoré sa vníma ako vlajková loď ženských práv. Voľby sa však neuskutočnili, a tak im táto výsada bola nanič.

Výraznejšie zásahy boli vidieť najmä pri prepúšťaní vydatých žien z pozície štátnych úradníčok a učiteliek a potom najmä v prípade zákona na ochranu plodu, ktorý inicioval samotný predseda vlády Vojtech Tuka.

Aký mal byť život bežnej mladej ženy žijúcej v prostredí slovenského štátu z pohľadu režimu?

Podľa možnosti nemala dosiahnuť veľmi vysoké vzdelanie. Žena mala byť vzdelaná len do tej miery, aby vedela v národom duchu vplývať na svoju rodinu. Pripúšťalo sa štandardné vzdelanie zamerané na domácnosť, starostlivosť o dieťa a rodinu, prípadne vedeniu rodinnej ekonomiky. Pravdaže, väčšine žien to neprekážalo, pretože nič iné nepoznali, no tie nadané, talentované a inteligentné s tým nesúhlasili.

Bola to veľká zmena oproti rovnosti vo vzdelávaní, ktorú ponúkala Československá republika?

Áno, slovenský štát sa pokúšal urobiť veľmi výrazné zásahy do vzdelávania dievčat. Prvým z nich bolo zrušenie spoločného vzdelávania chlapcov a dievčat na stredných školách. Predpokladalo sa totiž, že chlapci a dievčatá by mali byť vychovávaní k odlišným cieľom a hodnotám a navyše spoločná prítomnosť chlapcov a dievčat v triedach bola považovaná za nemravnú.

Ďalej sa znížila dotácia na niektoré predmety, napríklad na hodiny matematiky a fyziky, na ktoré podľa režimu nebol ženský mozog prispôsobený. Tým, že dievčenských škôl bolo oveľa menej, výrazne sa im zúžila ich možnosť absolvovať maturitu a tým aj študovať na vysokých školách.

Vtedajší minister školstva Jozef Sivák dokonca prišiel s návrhom, aby sa zaviedli kvóty na štúdium žien na vysokých školách, pričom sa malo úplne eliminovať štúdium žien na právnickej fakulte. Sprevádzali to rôzne komické debaty o tom, či ženy môžu byť právničkami a či by ženy sudkyne nemohli súdiť aspoň ženy.