Mimoriadne nadaní, vysoko inteligentní či s vysokým potenciálom. Tri rôzne označenia, ktoré hovoria o tom istom a ktoré sa v spoločnosti spájajú s úspechom a so skvelým životom.
Lektorka, terapeutka a autorka knihy Život s vysokou inteligenciou, MONIKA STEHLÍKOVÁ však hovorí, že to môže byť presne naopak. Mnohí nadaní môžu zažívať problémy vo vzťahoch, nepochopenie, odmietanie a tiež pocit, že sú ako z inej planéty.
Ona sama sa k problematike dostala pomerne priamočiaro – cez seba a svoju vlastnú skúsenosť. Vďaka tomu dnes pomáha ďalším vysoko inteligentným dospelým aj deťom.
"Žiaľ, už deti v predškolskom veku, ktoré majú vysoký potenciál, sa stretávajú s negatívnymi reakciami. Sú zvedavé, nadšené, zapálené pre nejakú činnosť a ostatné deti k nim cítia niekedy až averziu, akoby vnímali, že to dieťa má niečo navyše, čo ony nemajú,“ hovorí.
V rozhovore si prečítate aj:
- V čom je zmýšľanie a vnímanie vysoko inteligentných ľudí iné
- Prečo nadaní neznesú lož a pretvárku a majú veľký zmysel pre spravodlivosť
- Či sa treba báť vysokej inteligencie žien
- Či sa dá s inteligenciou pracovať a zvyšovať ju
- Ako na dieťati spoznať, že má nadanie
Kedy ste zistili, že patríte k ľuďom s nadaním?
Keď som mala 25 rokov, objavila som zahraničnú knižku o tej téme. To bolo pre mňa prevratné. Začala som sa tou témou zaoberať odborne, aby aj ostatní, ktorí sú ako ja a majú iné myslenie, dostali podporu, porozumenie a pochopili sami seba.
Ako sa to u vás prejavovalo?
Mávala som veľmi silné emócie, všetko som veľmi prežívala a všetko ma rozhodilo. Bolo tiež pre mňa ťažké porozumieť si s veľkou skupinou ľudí. Nerozumela som tomu, čo hovoria, a vnímala som, že keď im niečo poviem, nepochopia to tak, ako som to myslela alebo úplne opačne.
Mala som tiež veľa myšlienok, bola som veľmi zrýchlená a v škole som bola veľká perfekcionistka. Na gymnáziu to spolužiaci nechápali.
Chodili sme na jednu z najprestížnejších škôl a nerozumela som, že oni to nebrali tak vážne, zatiaľ čo ja som vždy chcela všetko vedieť a poznať.
Mali ste pocit, že vám chýbala podpora a porozumenie, než ste zistili, že patríte medzi takto atypických ľudí?
Áno, ohromne. Keď som mala dvadsať rokov, išla som k psychologičke s tým, či nemám schizofréniu a čo so mnou je. Urobila mi vyšetrenia a povedala, že mi nič nie je a som úplne duševne zdravá. Takže som zase nevedela, na čom som.
Už v tom čase som sa venovala meditáciám a osobnému rozvoju, čo mi pomáhalo, ale až spomínaná kniha mala pre mňa zásadný efekt. Potom to do seba začalo konečne zapadať.
Keď som si prečítala, že to, aká som, je vlastne normálne, uľavilo sa mi. Išla som sa tiež spýtať rodičov, či mi v detstve náhodou nerobili nejaké testy a oni povedali, že áno a moje IQ v nich vyšlo viac ako 130. Keď som sa ich spýtala, prečo mi to nikdy nepovedali, vraj to nepovažovali za dôležité.

Prečo by nadaní mali vedieť o tom, že nadaní sú?
Ak je človek atypický a má mimoriadne nadanie, veci, ktoré s tým súvisia, prežíva skôr ako negatívum. Keď však vie, že nadanie má, rozumie, čo to znamená a takisto, že ostatní to majú zase inak, vtedy je vyššia šanca, že charakteristiky, ktoré s nadaním súvisia, využije pozitívne.
Niekto by mohol povedať, že každý má na niečo nadanie. Čo všetko zahŕňa byť človekom s nadaním z odborného hľadiska?