„Oproti mne stáli štyri zdravotné sestry a asi štyria lekári. Vravela som im, že ak sa mi narodí postihnuté dieťa, nebude s tým žiť ani moja mama, ani môj muž a už vôbec nie oni. S tým rozhodnutím budem žiť najmä ja. Pýtala som sa ich, či za jeho postihnutie budú vedieť prebrať nejakú zodpovednosť. Povedali, samozrejme, že nie.“
Mala som pocit, že to celé dáva za vinu mne
Že dieťa, ktoré pred deviatimi rokmi čakala, rástlo pomaly, vedela Anna Marjanová od prvých týždňov. „Pravidelne som chodila na všetky kontroly, plod stále zaostával. Nikto nevedel povedať, prečo sa to tak deje, pretože prietoky pupočníka som mala v poriadku.“ Genetické vyšetrenia ukazovali vyššiu pravdepodobnosť Downovho syndrómu, no morfologický ultrazvuk ho nenaznačoval a amniocentézu absolvovať nechcela.
Vo všeobecnosti však obavy nepociťovala, pretože aj jej staršia dcéra sa narodila s nižšou pôrodnou hmotnosťou.
Zlom nastal až po tridsiatom týždni tehotenstva, keď na vyšetrenie prišla s týždňovým oneskorení. „Lekár bol veľmi nepríjemný, pýtal sa ma, kde som bola doteraz. Povedal mi, že moje dieťa zomiera, pretože sa mu do mozgu dostáva málo kyslíka. Mala som pocit, že za to celé viní mňa, hoci to, že dieťa rastie pomaly, sledoval od začiatku tehotenstva.“
Gynekológ ju poslal do nemocnice s tým, že si ju tam pravdepodobne nechajú. Hmotnosť plodu lekár odhadol na 500 až 600 gramov. Zdravo vyvíjajúce sa plody pritom v tomto období dosahujú viac ako dvojnásobnú hmotnosť, zhruba 1300 gramov.

Bolo mi smutno, ale necítila som paniku
„Bol práve Mikuláš, snežilo a napriek lekárovej urgencii som sa neponáhľala. Mala som pocit, že si to celé musím nechať uležať v hlave. Bolo mi smutno, ale necítila som paniku. Išla som domov, najedla sa, pobalila si veci a povedala som mužovi, že v nemocnici celkom určite budú chcieť, aby som išla na sekciu, ale že to ja nechcem,“ vraví.
Uvedomovala si, že dieťa je veľmi malé, a predpokladala, že ak sa narodí teraz, bude mať vážne následky.