Psychologička: Je náročné nezapadať do normy, spoločnosť si vtedy zapína tichý alarm

Niektorým ľuďom trvá dlhšie, kým si začnú písať scenár svojho života. Ak nám niekto aj v pokročilom veku povie, že sa cíti iný, napríklad homosexuál či transrodový, nemusíme byť skeptickí.

K inakosti je totiž podľa psychologičky JANY FÚSKOVEJ stále náročné sa prihlásiť.

Prečo sa jej obávame a prečo všetko, čo je iné, vylučujeme? Čo môžeme urobiť, aby sa aj queer deti v spoločnosti cítili bezpečne, a prečo napríklad facebook ponúka na výber 71 rodov?

"Je veľmi ľahké žiť vo svete, ktorý je jednoduchý, pochopiteľný, štruktúrovaný a má svoje pravidlá. Dôležité je chápať, že je v poriadku, ak človek nespĺňa určité normy, ak tým niekoho neohrozuje," vysvetľuje.

Pracujete na výskume, ktorý sa dotýka prekračovania hraníc "normálnosti" a to aj u mládeže. O čo presne ide?

Venujem sa tomu, ako žijú ľudia, ktorí prekračujú normy, čo im uľahčuje a čo znepríjemňuje život. Či už sa odlišujú tým, ako sa narodili, ako sa identifikujú, s kým vstupujú do vzťahov, alebo ako sa prejavujú.

Môžeme takýchto ľudí nazvať všeobecne queer ľudia, či už ide o gejov, lesby, trans ľudí, drag queen. Snažím sa zisťovať, čo deťom a mladým ľuďom, ktorí sa ocitli niekde v rámci tohto spektra identít a orientácií, môže pomôcť bezpečne prežívať v rámci vzdelávania.

U mladých queer ľudí je totiž následkom spoločenského odmietania a šikanovania vysoké riziko sebapoškodzovania, depresií či pokusov o samovraždu.

Dospievanie je náročné obdobie pre každého a pre queer deti môže byť násobne náročnejšie. Potrebujeme im vytvoriť bezpečné prostredie, aby vedeli, že si nemusia siahnuť na život, báť sa ísť do školy či ulievať sa z telesnej, lebo im nie je príjemné prezliekať sa pred spolužiakmi. Tieto jednoduché veci môžu byť pre ne kľúčové.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Psychologička: Coming out politikov či političiek by LGBTI ľuďom pomohol Čítajte 

Čo sa ukazuje v praxi ako najväčší problém?

Bezpečnosť. Na Slovensku je bežné, že keď sú dve ženy alebo dvaja muži niekde v spoločnosti, akceptuje sa, že na nich niekto pokrikuje vulgarizmy, zdokumentované sú aj fyzické napadnutia.

Aj v rámci vzdelávacieho systému queer ľudia nepočujú o queer kultúre - prečo sa neučia, že najkrajšie Shakespearove sonety venoval autor mužovi? Alebo že Martina Navrátilová, neprekonaná československá tenistka, je lesba?

Či to, že Obraz Doriana Graya od Oscara Wilda musel autor prepísať pre homosexuálne scény a až potom mohol byť vydaný?

Nestretávajú sa s tým, že aj queer ľudia sú a dosahujú aj obrovské úspechy.

Čo konkrétne by sa malo zmeniť?

Ideálne by bolo, keby školy začali uvažovať v priestore. S tým sa dá robiť jednoducho.

Toalety sú na každom poschodí a mali by sa vytvoriť jedny, ktoré budú rodovo neutrálne, budú ich môcť použiť chlapci a dievčatá a budú tak bezpečné aj pre dievča, ktoré sa oblieka a cíti ako chlapec a chce mať súkromie.

Alebo by bolo dobré mať v šatniach kabínky a nie iba miestnosť, v ktorej sa všetci v rýchlosti prezlečú pred sebou. Sú to malé veci, ktoré pomôžu všetkým mladým ľuďom, nielen queer mládeži.

A relevantné je hovoriť aj o obsahu vzdelávania a napríklad povedať – áno, tento umelec bol gej. Pre jeho tvorbu to môže byť esenciálne, no my sa nedozvieme, z čoho vychádza.

V akom veku si obvykle človek začína uvedomovať, že je "iný"?

Niektorí trans ľudia tvrdia, že odkedy si spomenú, vedeli, že sú iní, že sa "nenarodili v správnom tele" a ich vnútro nesedí s vonkajškom.

U homosexuálov to často býva práve vtedy, keď sa dieťa dostáva do štádia, že začína objavovať svoje pocity k rovesníkom.

Ale môže to byť aj inak, najmä ľudia staršej generácie môžu coming out urobiť až v dospelom veku veľmi neskoro. Museli skrátka prejsť nejakou fázou prijatia samého seba.

Čo presne spúšťa toto uvedomovanie si?

Určite to súvisí aj so stavom a akceptáciou v danej spoločnosti a ako sa o tom komunikuje navonok. Dám osobný príklad – keď som vyrastala, veľa vecí mi vo svete nesedelo.