Na štát sa nespoliehajú. Rodiča detí s Downovým syndrómom musia stále niečo dokazovať

Marek Varga deväť rokov navštevoval štandardnú základnú školu. Miluje kone a venuje sa jazdectvu. Jeho snom je absolvovať strednú odbornú školu v Ivanke pri Dunaji a stať sa chovateľom. Má na to všetky predpoklady a s jeho prijatím súhlasí aj riaditeľka školy.

Podmienkou jeho prijatia je ukončené nižšie sekundárne vzdelanie, čiže druhý stupeň základnej školy. Marek Varga má však Downov syndróm a podľa platných zákonov túto úroveň nemôže dosiahnuť, hoci s pomocou asistenta už základnú školu riadne ukončil.

Marekova rodina na prípad dlhšie upozorňuje, komunikuje s ministerstvom a márne žiada výnimku.

„Za dva školské roky sa v podstate nič nepohlo vpred. Náš syn musí neustále dokazovať, že je schopný, napriek tomu to nestačí. Mohlo by pritom ísť o ukážkový príklad dobrej praxe a som prekvapená, že ministerstvo v tejto veci nič neurobilo,“ vraví Markova matka Emília Vargová.

Minister školstva: Nemáme právo zakazovať vzdelanie

Marekov prípad pritom minister školstva Branislav Gröhling menoval ako príklad, prečo je nevyhnutná reforma školstva v oblasti inkluzívneho vzdelávania. „Nemáme právo na to, zakazovať deťom vyššie vzdelávanie,“ povedal na tlačovej konferencii v novembri minulého roka.

Platný školský zákon síce deťom s Downovým syndrómom umožňuje integráciu do bežných škôl, no aj v nich sa vzdelávajú podľa štátneho vzdelávacie programu pre deti s mentálnym postihnutím. Teda tak, akoby navštevovali špeciálnu školu. Po ukončení deviateho ročníka na ne zákon hľadí, akoby absolvovali iba prvý stupeň.

Zákon vychádza z predpokladu, že všetky deti s Downovým syndrómom majú mentálne postihnutie, ktoré im znemožňuje vzdelávanie aj fungovanie v praktickom živote. Ide o vžitý, no dnes už prekonaný názor.