Herečka Eva Pavlíková (zdroj: SME Ženy/Petra Bošanská)Rozhovor a fotenie sme s Evou Pavlíkovou absolvovali ešte pred letom, na krásnej chate pri jazere v Senci. Rozprávali sme sa o všeličom - o divadle, dlhoročnom manželstve aj o tragédiách dnešnej doby, spomínali na detské a mládežnícke časy a hovorili aj o tých, na ktoré sa v budúcností teší. Tematicky rozhovor skvelo zapadol do júlového čísla, ktoré sa nieslo v duchu toho, ako využiť svoj vek a skúsenosti, aby sme si život naozaj užívali. Predplatitelia denníka SME si môžu prelistovať staršie vydania SME ŽENY TU.
Prišla na svojej červenej, v poradí už siedmej fiatke, veselá a krásna. Pri spomienkach sa jej v očiach leskli slzy a fotografku prosila, aby jej nežehlila vrásky, pretože ich má rada. Už dlho som s ňou túžila robiť rozhovor, niekde v podvedomí som vedela, že to bude presne takéto. Úprimné až na kosť. Lebo ona je taká. A k tomu všetkému naozaj má čo povedať.
Viem, že sa vás to zrejme pýtajú všetci, ale mne to vzhľadom na tému čísla súvisiacu s bilancovaním o živote nedá tiež. Aké je to byť takmer 40 rokov v jednom divadle?
V poslednom období som dosť rekapitulovala, premýšľala nad tým, čo som urobila dobre a zle. Jedno som si v sebe ujasnila – prísť do Divadla Andreja Bagara bolo mojím najlepším životným rozhodnutím, okrem niektorých osobných. To, že som mu zostala verná, aj keď som mala ponuky z bratislavského divadla, neľutujem. Také rôznorodé príležitosti, čo som tam dostala – hrať v komédiách, drámach, muzikáloch, dokonca využiť tanec, ktorému som sa v mladosti venovala –, mi pripadajú ako krásna hra osudu.
A tiež možnosť pracovať s ľuďmi, ktorých som stretla. Naša generácia bola vďačná, keď sa mohla učiť od skúsených. Nikdy sme nepovedali: staraj sa o seba, ja to viem najlepšie. Všetci sme vždy boli jedna veľká rodina. Myslím si, že to by som v bratislavských divadlách nezažila. A je to pre mňa veľmi dôležité, cítiť ľudskosť a súdržnosť. Vždy som sa preto do práce tešila.
Myslíte si, že dnes je herectvo iné, ako keď ste s ním začínali? Majú dnešné mladé herečky ľahšiu alebo naopak ťažšiu východiskovú situáciu?
Ja si myslím, že to je iné, aj že to majú ťažšie. Keď som končila školu, bolo nás 12, z toho štyri dievčatá. Škola VŠMU bola jediná, kde sa herectvo študovalo. Až neskôr prišli konzervatóriá. Nikto si však neuvedomuje, že žiadne nové veľké divadlo nevzniklo. Trošku sa aj znížili nároky na prijatie a samotné štúdium. Nás bolo málo, celé dni od rána do večera sme sedeli v škole a po večeroch chodili do SND a Astorky na predstavenia, do kina a na koncerty.
Ani v divadle už nevládne taká rodinná atmosféra, ľudia odchádzajú z existenčných či iných dôvodov. Napriek tomu som mala to šťastie pracovať so skvelými mladými herečkami, napríklad s Kristínou Turjanovou, Jankou Kovalčíkovou či Bašou Andrešič v rôznych inscenáciách, kde vznikli krásne vzťahy takmer na princípe mama-dcéra. Je to všetko o ľudskej povahe, doba s tým teda nemá až tak veľa spoločné.
Načrtli ste existenčné problémy. Otvorene rozprávate o tom, že plat divadelnej herečky nie je veľký, vám to však celý život stačí. Máte pocit, že ak sa človek naháňa za peniazmi, oberá sa tým o šťastie?
Ja nie som materialistka. Môj otec má na to peknú vetu: Na druhý svet neodnesiem. Myslím si, že aj teraz počas korony veľa ľudí pochopilo, že k šťastiu vôbec nepotrebujú veci materiálne, ale skôr tie ľudské.
Napríklad mi nedávno prišla ponuka na reklamu, za ktorú by som síce asi dostala dosť peňazí, ale odmietla som. Neviem si samu seba predstaviť, ako propagujem čistiaci prostriedok na umývačku riadu. Zdá sa mi, že by som tú hereckú prácu, ktorú som za tie roky urobila, hodila cez palubu. Nechcem nikoho uraziť, ale ku mne sa to jednoducho nehodí. Neviem, čo ma ešte v divadle čaká, tak si v tichosti hovorím, že dobre už bolo a tie najlepšie veci mám za sebou, ale som pyšná na to, že som to ustála.
Eva Pavlíková (zdroj: SME Ženy/Petra Bošanská)Veď sa kvôli vám ani nikdy žiadne predstavenie za celý ten čas nerušilo, tak ste to vždy brali vážne.
Ja som mala od mlada v sebe zodpovednosť. Tá predstava, že 650 ľudí v hľadisku pôjde domov kvôli mne, sa mi zdala smutná. Aj voči kolegom, ktorí rovnako ako ja milujú predstavenia, je to nefér. V rámci únosnosti som to teda vždy nejako dala, aj so zvýšenou teplotou. Možno na to ešte doplatím, mám už všelijaké alergie a všeličo ma bolí.
Ako je to s trémou? Stráca sa rokmi alebo je stále rovnaká?
Nikdy som nebola sebadeštrukčná trémistka, že by ma to ničilo. Skôr som nemala rada, keď niečo nebolo poriadne naskúšané. Vždy sa teším na premiéru aj mám rada, keď sú v hľadisku moji priatelia. Keď mi vypadne text, čo sa mi väčšinou stane na niekoľkej repríze, mám trochu strach, či to už nie je alzheimer a nezabudnem to natrvalo. Ale vynájdem sa, veršujem niečo, čo mi „disketa“ vyhodí, kolegovia v zákulisí padajú do kolien, diváci si to nevšimnú.
Svojim mladším kolegom vravím, že ak raz skončím na javisku tak, že už ani nebudem vedieť, akú postavu hrám, nech ma potichu odvedú za ruku zo scény a už ma tam nepustia. Tie konce bývajú smutné.
Takže ste nastavená tak, že odídete do dôchodku alebo budete hrať, kým sa bude dať?
Trošku som si ten život na dôchodku vyskúšala počas pandémie a môj manžel už je dôchodca, takže sa na to pomaly pripravujem. Lenže ja som ten typ s vrtuľou v zadku a vždy, keď je príležitosť, idem medzi ľudí. Čo sa týka môjho pôsobenia,
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
