Pred sedemdesiatimi rokmi, počas teplého letného dňa v júli 1951, sa v Tisovci zišla historicky nevídaná skupina ľudí. Osem mužov a medzi nimi jedna žena sa chystali zavŕšiť svoje študentské úsilie a podstúpiť ordináciu za kňazov. Hoci vzrastom bola najnižšia, Darina Bancíková medzi nimi aj tak vytŕčala.
Ako prvú ženu na Slovensku ju v ten deň biskup Vladimír Pavol Čobrda ordinoval za farárku.
V Tisovci sa však nestretli všetci absolventi daného ročníka. Ostatných ordinovali v Bratislave, pretože viacerí novokňazi odmietli tento obrad v prítomnosti farárky. Zastávali názor, že ženy do cirkvi nepatria.
Boli to časy, keď niektorí vyššie postavení cirkevníci hovorili, že žena v kostole je jeho znesvätením, iné hlasy zase tvrdili, že ženská farárka je urážkou Krista. Proti ženám v cirkvi sa ozývali dokonca aj iné ženy, často manželky farárov.
“Výhrady vychádzali a dodnes vychádzajú z určitého tradovaného kultúrno-spoločenského názorového nastavenia. Teologické dôvody pre a proti ordinácii žien závisia od toho, akým spôsobom a z akého myšlienkového nastavenia človek Bibliu číta. To znamená, že ten, kto chce z Biblie vyčítať argumenty proti, ich nájde, a ten, kto chce vyčítať argumenty za, ich nájde tiež,” hovorí evanjelická farárka Eva Oslíková.
Hoci dnes už je postavenie evanjelických farárok s farármi rovnocennejšie než kedysi a na teologických fakultách študuje dokonca viac žien ako mužov, s niektorými predsudkami sa stále stretávajú.
“Stretla som sa s názormi, že ženy boli, respektíve sú ordinované iba ako náhrada za mužov. Alebo že keď bude konečne dostatok mužov na túto úlohu, môžu sa ženy vrátiť 'späť do kuchyne', prípadne, že by nemali byť ordinované vôbec, lebo je potrebné ich chrániť pred ťažkosťami služby farára,” vymenúva Oslíková.
Obvykle podľa nej ide skôr o neverbalizovaný odpor jednotlivcov, pričom dôvody sú rôzne.
“Niekedy je to veľmi konzervatívne-fundamentálne vnútorné nastavenie učenia, inokedy skúsenosti. Situácia je podobná ako v celej spoločnosti: ženy majú otvorené možnosti sa realizovať, ak sa však objavia profesionálne nedostatky, sú viac komentované,” dodáva.

Vyznamenaná s neistou budúcnosťou

Aj na štúdium prvej slovenskej farárky na Evanjelickej Bohosloveckej fakulte v Bratislave spočiatku málokto hľadel vážne.
Mysleli si, že si iba prišla nájsť ženícha, hoci ako píše samotná Bancíková vo svojich pamätiach Prebytočný človek, predstava vydaja bola pre ňu čosi podobné, ako predstava letu na Venušu – veľmi vzdialená.
Zároveň sa objavovala dôležitá a legitímna otázka – ako by sa s takou školou vlastne uplatnila? V tom čase bola cesta žien k ordinácii za farárky ešte zarúbaná.