Kvóty vedú k ponižovaniu ženských výkonov, hovorí možná budúca česká prezidentka

V susednom Česku sa v uplynulých mesiacoch skloňuje jej očakávaná kandidatúra na prezidentku.

Rektorka Mendelovej univerzity v Brne a ekonómka DANUŠE NERUDOVÁ ju zatiaľ nepotvrdila a aj na otázku denníka SME, či bude kandidovať, so širokým úsmevom odpovedala: Naozaj si myslíte, že takéto rozhodnutie budem oznamovať v inej ako domovskej krajine?

Do Bratislavy prišla na pozvanie spolku slovenských žien Živena a na konferencii rozprávala o nespravodlivosti dôchodkového systému voči ženám.

Rozprávali sme sa aj o tom, akú daň platia ženy za materstvo, prečo nesúhlasí s kvótami pre ženy a mužov, čo by ako potenciálna prezidentka chcela v spoločnosti zmeniť a či je smerovanie k Číne hrozbou alebo trhovou príležitosťou.

Ste najmladšou rektorkou a tiež prvou ženou na tejto pozícii na Mendelovej univerzite v Brne. Bojovali ste pri tom aj vy s voľbou – rodina alebo kariéra?

Ja som sa do nej nikdy nenechala dotlačiť a bolo mi jedno, či si ľudia myslia, že som horšia matka, keď chodím dva dni do práce a mám malé dieťa.

Vždy dávam príklad, že možno tie ženy, ktoré chodia dva dni do práce, a s dieťaťom trávia kratší čas, ho trávia hodnotnejšie než matky, ktoré sú s ním nonstop doma. Dieťaťu sa snažia venovať, pretože sú naplnené z práce, zo sociálnych kontaktov a z toho, že niečo robia.

Na univerzite ste urobili viaceré zmeny, ktoré sa týkajú podpory žien a materstva, búrate stereotypy a získali ste za to aj ocenenie HR Awards. Z čoho ste vychádzali?

Vyplýva to z mojej osobnej skúsenosti. Dospela som do bodu, keď som si hovorila, že systém treba zmeniť, aby všetky ostatné ženy nemuseli čeliť tomu, čomu som čelila ja.

Pretože nie každá je taká silná osobnosť, že zvládne tlak okolia, keď pomerne skoro s malým dieťaťom ide do práce a okolie jej hovorí, že nie je dobrá matka. Mojou snahou preto bolo vytvoriť také prostredie, aby žena pred takýmto rozhodnutím nestála a aby si to mohla nastaviť tak, ako jej to vyhovuje.

Všetkým hovorím, že sa nesmú dať zatiahnuť do tohto spoločenského tlaku, pretože ony si žijú svoj život a ak sú presvedčené, že robia veci správne, tak ich určite správne robia.

Dlhodobo presadzujete rovnosť žien a mužov na rôznych úrovniach spoločnosti. Vo vašom vlastnom výskumnom tíme je počet mužov a žien tiež vyrovnaný. Aký postoj máte ku kvótam?

Som trochu odporkyňou kvót. Myslím si, že by viedli k tomu, že všetky pracovné výkony, ktoré ženy dosiahnu, budú automaticky ponižované. Povie sa, že to dosiahla, lebo existujú kvóty. Ja sama som sa s tým už stretla.

Keď som dostala prvý európsky vedecký grant Horizont, čo je pomerne prestížny grant v EÚ, boli sme čisto ženský kolektív.

Dostali sme ho na tému výskumu o rodových aspektoch v daňovom systéme a pamätám si reakciu mojich kolegov – no áno, dostali ste ho, lebo ste ženy. Keby ste boli muži, tak by to tak nebolo. Takže si myslím, že treba zmeniť systém a nastaviť ho tak, aby kvóty neboli potrebné.

Čo by to v praxi malo znamenať? Vidíme totiž, že aj dnes počuť argumenty, že ženy predsa majú možnosť ísť do politiky či do vedy aj kariérne stúpať. Ale prax ukazuje, že je tu sklenený strop a ďalšie bariéry, ktorým musia čeliť.

Súvisiaci článokSúvisiaci článok Muži si myslia, že môžu mať rovnováhu medzi prácou a rodinou, ženy už menej Čítajte 

To je práve preto, že verejný priestor primárne vytvorili muži. Je veľmi tvrdý a nie každá žena v ňom chce tým veciam čeliť. Tvrdím, že to treba zmeniť, aby žena nebola postavená pred voľbu.

U nás snemovňa zasadá do desiatej či jedenástej do večera, zasadanie vlády je o šiestej ráno. Ak chce žena vidieť vyrastať svoje dieťa, tak stojí pred rozhodnutím, či bude v Poslaneckej snemovni, alebo bude čítať večer rozprávku.

V severských krajinách je to napríklad nastavené tak, aby ženy toto neriešili a systém sa im prispôsobuje. Aby po práci mohli vyzdvihnúť dieťa zo škôlky a večer mu prečítať rozprávku.

Európsky inštitút pre rodovú rovnosť tvrdí, že jeden z najväčších problémov pri dosahovaní rodovej rovnosti je segregácia vo vzdelávaní a v práci. Znamená to napríklad, že muži a ženy sa združujú v niektorých konkrétnych povolaniach. Dá sa to zmeniť?

Myslím si, že to chodí vo vlnách. My na univerzite máme napríklad odbor chémie. Pred desiatimi rokmi tam boli samí muži a teraz sú tam samé ženy. Určite by sa mali vytvárať lepšie podmienky, lebo zoberme si napríklad zdravotníctvo, konkrétne odbor pôrodníctva.

Mnohokrát som sa ozývala, keď sa otvárala nejaká pôrodnícka klinika, stálo tam osem profesorov a debatovali. Potom mi napísala jedna pani a hovorí – viete, čo je zásadný problém? Že v Českej republike nie je ani jedna žena profesorka v odbore pôrodníctvo.

Muži ich tam logicky ani nechcú. To isté sa týka napríklad aj odboru chirurgie. Takže tieto bariéry treba prekonať.

Na Slovensko ste prišli prednášať o dôchodkovom systéme a jeho neférovosti voči ženám. Ako sa táto nespravodlivosť prejavuje?