Bol asi tretiak či štvrták na základnej škole, keď si začal všímať, že s jeho rečou sa deje niečo zvláštne. Pri niektorých spoluhláskach mal akýsi dlhší nábeh, najmä hlásky S a P mu začali robiť pri výslovnosti problém.
"Najprv som to bral ako prechodnú vec, ale postupne sa to začalo zhoršovať. Na druhom stupni mi to už výrazne zasahovalo do života. Nehlásil som sa na hodinách, nechcel som odpovedať pred tabuľou, mal som z toho vnútorné úzkosti," spomína dnes obľúbený stand-up komik Tomáš Hudák na chvíle, keď si uvedomil, že do jeho života vstúpilo zajakávanie.

Na konci základnej školy už úplne odmietal komunikovať. Stal sa z neho introvert stiahnutý do seba. Potom sa v ňom čosi zlomilo a svojej najväčšej fóbii sa rozhodol postaviť čelom. Ísť proti nej.
Prihlásil sa do divadelného krúžku a s rovnakou tvrdohlavosťou šiel neskôr aj do stand-upu.
"Pravidelné rozprávanie pred ľuďmi je tréning a istý spôsob terapie. Na druhej strane, do veľkej miery som pre vlastnú tvrdohlavosť podcenil logopédiu, nechcelo sa mi tam chodiť," ľutuje dnes svoje chyby.
Logopédi majú v živote detí so zajakavosťou dôležité miesto. On si to uvedomil príliš neskoro.
Logopéd vie pomôcť aj so šikanovaním
V puberte mu návšteva logopédie pripadala extrémne ponižujúca. Ako sa dá chodiť pravidelne a s nadšením tam, kde mu stále len pripomínali problém, ktorého by sa najradšej zbavil? Na cvičeniach si paradoxne vždy uvedomil aj to, že nikdy nebude rozprávať tak, ako by chcel.
"Presne odhalili, kde je problém, kde to nefunguje. Ja som sa zaťal a prestal som tam chodiť. Keď sa dnes rozprávam s ľuďmi, ktorí majú ten istý problém, vždy im hovorím, neurobte tú istú chybu ako ja."
Na druhej strane, mal aspoň toľko šťastia a odvahy, že sa s tým dokázal popasovať sám. Dnes už má osvedčené finty a grify, vďaka nim a dlhoročnej praxi moderátora či stand-up komika dokázal zajakávanie dostať na znesiteľnú úroveň.