Ľudí s mentálnym postihnutím si často predstavujeme ako večné deti a spoločnosť niekedy ťažko prijíma, že aj oni sú sexuálne bytosti. Podľa PETRA EISNERA je to jeden z najsilnejších mýtov, aké o nich existujú.
"V Česku sú napríklad celebrity, ktoré v charitatívnom kontexte pomáhajú postihnutým a v médiách sa o nich vyjadrujú ako o miláčikoch. Všeobecne túto skupinu ľudí infantilizujú. Tomu je ľahké podľahnúť," vraví muž, ktorý sa už vyše pätnásť rokov venuje osvete ohľadom sexuality mentálne postihnutých ľudí.
Hovorí, že ich sexualita sa niekedy neopodstatnene potláča liekmi, rodičia či pracovníci v zariadeniach im nedoprajú žiadne súkromie, a pozná aj ženy, ktoré za celý život nestretli živého muža.
Ako sa s nimi pracuje, čo si myslí o tom, že majú mentálne hendikepovaní ľudia vlastné deti a prečo existujú matky, ktoré svoje dcéry schválne "zoškareďujú"?
Ako sa sexuálne a vzťahovo prejavujú mentálne hendikepovaní ľudia?

Je to úplne individuálna vec, rovnako ako u ľudí bez postihnutia. Keď začínam kurz pre pracovníkov alebo rodičov, hovorím im – my alebo vy netvoríme žiadnu normu a vzor. Každý prežíva sexualitu špecifickým spôsobom, každý si inak napĺňa svoje potreby.
Často si ich u tých ľudí okolie vôbec nevšíma. Napríklad niektorí povedia – naše deti alebo naši klienti žiadne sexuálne potreby nemajú. Ja vtedy reagujem, že nie je možné sa sexuálne neprejavovať. Prejavy môžu byť iné, než očakávame, ale sú tam. Už to, že nejako vyzeráme a máme genitálie, je prejavom našej sexuality.
Napríklad niektorí ľudia s autizmom nepotrebujú na naplnenie svojich sexuálnych potrieb iných ľudí, nepozerajú sa na vás, nedotýkajú sa vás, viac sa napájajú napríklad na svetelné, hmatové alebo zvukové efekty.
Poznám muža, ktorý si šuští igelitom okolo uší a vzrušuje ho ten zvuk. Iný pán si zase bliká do očí malou diskoguľou a to ho vedie k uspokojeniu.
A okolie to potom vyvádza z miery?