Štúdiom života a okolnosťami smrti Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej strávila ANNA GRUSKOVÁ šesť rokov života. Výsledkom je oživenie záujmu o túto výnimočnú literárnu vedkyňu a demokratku, ale aj výstava, inscenácia a plánovaná kniha. V čom bola táto práca výnimočná?
Alžbeta Gwerková nie je na rozdiel od jej manžela maliara Edmunda Gwerka natoľko známa. Ako ste sa o tejto zaujímavej žene dozvedeli?
Pred piatimi rokmi sme si v Banskej Štiavnici prenajali malý byt na minikrižovatke s ulicou Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej. Tým sa všetko začalo. Keďže som pôvodne vedkyňa, išla som na to od podlahy, čiže od archívov, knižníc, nasledovali osobné svedectvá a tak ďalej.
Čo vás na jej príbehu zaujalo natoľko, že ste sa rozhodli venovať jej inscenáciu?

Najviac asi absurdita jej smrti. Že takýto vzdelaný a múdry človek, ktorý toho toľko spravil pre slovenskú kultúru, ktorý mal bez akýchkoľvek hmotných nárokov úprimný záujem zlepšovať spoločnosť, skončí s pomocou domácich udavačov ranou do tyla.
Potom tu bol jej milostný príbeh s jej manželom, maliarom Edmundom Gwerkom. A okrem mnohých ďalších tém aj veľmi zaujímavá multikultúrnosť v pozadí celého príbehu – slovenské, nemecké, ale aj maďarské pozadie oboch manželov.
Toto vnímate ako dôležité? V minulosti bolo predsa bežné, že ľudia hovorili viacerými jazykmi.
Áno, v minulosti to bolo bežné, no ak si všimnite, dnes sa tento motív často vynecháva. Pre mňa je to samostatná vrstva príbehu a veľmi som chcela, aby sa objavila aj v inscenácii.
Alžbeta Gwerková nie je ani zďaleka prvou zaujímavou ženou, ktorej osud mapujete. V minulosti ste sa venovali napríklad osudu Gisi Fleismanovej, o ktorej ste napísali divadelnú hru a natočili dokument. Bola táto práca niečím špecifická?
Bola špecifická tým, že som nezámerne pobudla rovnaký čas v Banskej Štiavnici ako moja hrdinka. Gwerková tu žila posledných päť rokov svojho života a presne toľko času som pri výskume strávila v meste aj ja.
Pohybovala som sa po miestach, ktoré boli poznačené jej prítomnosťou, rovnaké cesty, pamiatky, tajchy, ktoré takisto obdivovala. Podarilo sa mi dostať aj do vilky, kde spolu s manželom bývala.
Inscenácia mala premiéru v budove niekdajšieho štiavnického gymnázia. Budova je už veľa rokov uzavretá, nekomplikovalo to skúšobný proces?
Do bývalého Československého reálneho, predtým piaristického gymnázia, kde doktorka Gwerková učila a kde hráme, ma priviedol jeho génius loci. Je to obrovská krásna stavba z roku 1914, ktorá je už vyše desaťročie prázdna. Generácie Štiavničanov ju dobre poznajú.