Hovoria, že keď sa postaráme o páchateľov násilia, pomôžeme tým v konečnom dôsledku aj obetiam.
MÁRIA VARGOVÁ a ANDREJ PORACKÝ z Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch sa zaoberajú tým, ako pracovať s neplnoletými osobami, ktoré sa dopúšťajú násilia.
Pred tromi rokmi spustili program, v rámci ktorého vzdelávajú ľudí z pomáhajúcich profesií, aby s mladistvými páchateľmi dokázali vhodne pracovať.
"My si to možno ani nevieme predstaviť, ale v niektorých rodinách sú fyzické násilie a agresia normou, za akýkoľvek prehrešok padne napríklad facka. Keď v tom dieťa odmalička žije, je to preň prirodzené," hovorí VARGOVÁ.
"Aj keď potom dieťa zrazu príde do terapeutického prostredia, stále je to beh na dlhé trate. Nedá sa to zmeniť lusknutím prsta," dopĺňa PORACKÝ.
Čo deti vyjadrujú tým, že sú násilnícke? Je to nejaká potreba, ktorá im chýbala v detstve a ktorú si kompenzujú, napríklad láska, pozornosť, starostlivosť?

Mária Vargová (MV): Neformulovala by som to ako kompenzáciu. Ak by sme to takto povedali, vychádzali by sme z predpokladu, že je to tendenčné, premyslené správanie, ktoré má jasný plán a výsledok, no tak to nie je.
Na dieťati sa podpisuje celá história vzťahov, či už v rodine, alebo v rovesníckej skupine, prípadne nežiaduce vzory. Takže samotný akt násilia nemusí byť výlučne kompenzáciou.
Dieťa si vytvára vzťahy, aké odpozeralo doma. Ak je vzťah medzi rodičmi alebo rodičom a súrodencom násilnícky, alebo ak doma vidí incest, považuje to za normu a bežnú vec. Keď dochádza k sexuálnym aktivitám v jeho prítomnosti, tiež si povie, prečo by to nerobilo aj ono.
Je veľmi dôležité pochopiť, čo má dieťa za sebou a čo sa s tým dá robiť, no dynamika násilia je komplexnejšia a nedá sa povedať, že jeho príčina je konkrétne toto alebo tamto. Vysvetlení môže byť veľmi veľa. Je však dôležité pri práci s dieťaťom, nech už spáchalo čokoľvek, hovoriť – Nie ty si ten zlý, zlé a nesprávne je to, čo si urobil.
Dá sa povedať, aká je šanca na nápravu násilníckych detí?