Dobre sa vie, prečo mlčia. Táto problematika je z psychologického a viktimologického hľadiska už tak dobre zdokumentovaná a vysvetlená, že je priam hanba pýtať sa dokola to isté trápne klišé – prečo teraz?
Prečo nešla na políciu, keď sa to stalo? Čo z toho vlastne má?

Znásilnené, zneužité, obťažované. Ich dôvody ticha sú jasné. Cítia hanbu, strach a možno aj vinu.
Nechcú mať na sebe nálepku obeť, lebo je to stigma. Vylúčia ich, neveria im, obrátia to proti nim.
Možno už niekedy prehovorili, ale nedopadlo to dobre, niekto ich umlčal, nad ich skúsenosťou mávol rukou alebo možno povedal – A načo si tam chodila, ty hlupaňa?
A tak to v sebe pochovajú a nesú si to bremeno samy. Nikto si pritom nekladie tú hlavnú, najlogickejšiu otázku: