Lenka Vacvalová: Pri ultrabehu je hranica zdravia tenká. Sama na nej často balansujem

Kedysi bol pre ňu vrcholným zážitkom luxusný večierok a účinkovanie v nekonečných seriáloch. Potom však začala behať ultra dlhé trate. Dnes sa považuje za profesionálnu dobrodružku, ktorá behá v často v extrémnych podmienkach a s extrémnym nasadení.

„Je v tom veľký kus sebazaprenia, ale, našťastie, som ten typ človeka, ktorému keď niečo nejde, zatne zuby a urobí všetko pre to, aby sa zlepšil. A s priemerom sa uspokojím málokedy. Hlavne som včas pochopila, že pohodlným spôsobom života pohodlie v živote nedosiahnem,“ píše vo svojej knihe Nájdem odvahu ultrabežkyňa LENKA VACVALOVÁ.

Opisuje v nej, ako počas 16 dní prebehla Cestu hrdinov SNP, ktorú väčšina turistov prechádza štyri až päť týždňov. Zážitky z ultrabehov, ktorých už absolvovala niekoľko, zdieľa na svojich sociálnych sieťach, kde ju sleduje vyše 70-tisíc ľudí.

Ultra dlhé vzdialenosti sú podľa nej zdravé, no ultrabeh rozhodne nie je pre každého a ak sa chce človek spoznať, mal by niečo robiť aj vtedy, keď ho to prestane baviť.

Prednedávnom ste na svojich sociálnych sieťach mali výzvu, že každý deň v týždni zabehnete vzdialenosť maratónu. Za týždeň ste teda mali urobiť 294 kilometrov. V nedeľu ste pôsobili pomerne zničene, napriek tomu ste večer uvažovali, že si pôjdete zabehnúť ešte šesť kilometrov, aby ste svoj výkon zaokrúhlili na rovných tristo. Mysleli ste to vážne?

Uvažovala som nad tým. A veľmi vážne. Myslím, že drvivá väčšina bežcov a bežkýň, ktorých poznám, rada zaokrúhľuje svoje behy na symbolické cifry. Napríklad chcú zabehnúť desiatku, polmaratón, maratón a podobne.

Uznávam, že v tomto prípade išlo o veľmi tenkú hranicu medzi cieľavedomosťou a bláznovstvom. Našťastie problém rozsekol môj priateľ a jednoznačne tento nápad označil za hlúposť.

Váš priateľ vám na ten večer dal domáce väzenie, no mnohí z vašich fanúšikov sa rozhodli, že tých 6 kilometrov zabehnú za vás.

Bolo to veľmi milé. Mnohí ľudia mi potom na sociálne siete posielali svoje šesťkilometrové behy.

Boli aj takí, ktorí mi písali, že si dávajú letnú výzvu a zabehnú šesť vertikálnych kilometrov, teda šesť kilometrov v prevýšeniach.

Behať tak veľa, tak ďaleko a v takých podmienkach je obdivuhodné a motivujúce. Nie je však za potrebou doslova loviť extrémy aj značný kus márnivosti?

Ak budem celkom úprimná, istá márnomyseľnosť tam určite je. Inak by som nechcela dobehnúť na konci síl ešte ďalších šesť kilometrov, aby som mala pekných tristo.

Ja však k behu a ku všetkým extrémom pristupujem najmä ako k sebapoznávaniu. Práve vďaka zlým podmienkam a veľkému vypätiu sa človek najlepšie spozná.

Je pritom jedno, či veľmi dlho beží, alebo ide na dlhý pochod s batohom alebo zažije niečo iné.

V týchto situáciách človeka zvyčajne zastihnú jeho najhoršie vlastnosti a musí sa im pozrieť do tváre, prekonať ich alebo sa s nimi vysporiadať.

V knihe Nájdem odvahu, v ktorej opisujete svoj 16-dňový beh Cestou hrdinov SNP, píšete, že ak sa chce človek spoznať, mal by niečo robiť dlho.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Myslíte si, že sa viete pobaliť na turistiku? Horský záchranár vás vyvedie z omylu Čítajte 

Áno, o tom som presvedčená. A naozaj je úplne jedno, či behá, kráča, stará sa o záhradu alebo vyšíva.

Stretnutie so sebou samým neprichádza vtedy, keď sa nám chce, máme tempo a veci sa nám daria, ale vtedy, keď sa musíme prekonať.

V knihe hovoríte aj o svojich bežeckých začiatkoch. „Mala som za sebou nulovú športovú minulosť a pred sebou tak trochu rozpačitú budúcnosť. Nemyslím, že by mi v čase mojich bežeckých začiatkov niečo vyslovene chýbalo, ale mala som pocit, že nie som šťastná. Točila som nekonečný seriál, chodila na showbizové večierky a čakala, čo mi život prinesie.“ Viete pomenovať, čo vám beh, špeciálne ultrabeh priniesol?