„Od dvadsiatich šiestich rokov za mnou chodili starší kamaráti a pripomínali mi, že za minulého režimu by som už platil staromládeneckú daň. Pomyselne mi dávali najavo, že v istom ohľade už som niečo prešvihol,“ spomína si, dnes už o desať rokov starší pedagóg Ladislav Tischler.
„Nebral som to v zlom, bol to len žart, ktorým si ma doberali. Ale niekde vzadu to zostalo ako výkričník,“ vraví.
Veľká päťka povinností

Tischler pochádza z veľkej rodiny, v ktorej vládli vrúcne vzťahy a sám seba jednoznačne vníma ako rodinne založeného. Oženiť sa a mať deti bolo pre neho vždy cieľom, ktorý chcel dosiahnuť.
Po prvý raz tak urobil krátko po tridsiatke. Manželstvo, z ktorého má aj syna, sa však krátko po svadbe rozpadlo. Hoci manželstvo a najmä narodenie dieťaťa Tischler neľutuje, dnes vníma, že do značnej miery podľahol zbytočnému tlaku okolia a svojej predstave o tom, kedy je „najvyšší“ čas na dosiahnutie životných míľnikov.
V súčasnosti je však medzi dvadsiatnikmi čoraz badateľnejšia tendencia tomuto nátlaku nepodliehať, ignorovať ho alebo aspoň čas na splnenie významných životných mét posunúť na neskôr.
Vek medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom psychológovia nazývajú aj mladá dospelosť a je plný spoločenských očakávaní. Mladí ľudia by počas tohto obdobia mali urobiť päť zásadných krokov: odsťahovať sa od rodičov, ukončiť vzdelávanie, získať prácu na plný úväzok, vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu.