Aj po rokoch si veľmi podrobne pamätám zomieranie môjho otca. Ako rodina sme boli každý deň v nemocnici na onkologickom a paliatívnom oddelení. Typický nemocničný zápach, bledé steny, izba, ktorej okno smerovalo na rušné námestie s električkami, a v nej on, pod bielym paplónom, s hadičkami, plienkou.
Nepríjemné, boľavé, intímne obrazy. Dôstojnosť im dodávala najmä skutočnosť, že posledné hodiny strávil v obklopení blízkych, nie sám či s cudzími ľuďmi. Žiadne rúška, odstupy, zákazy, ale plnohodnotné sprevádzanie jeho koncom. Bol to ešte celkom iný svet.
Dnes sa každý deň poobede dívam na mobil a čakám na telefonát, ktorý mi povie, ako sa v tej istej nemocnici, s tým istým ochorením, akurát doplneným o covid-19, má ďalší môj blízky člen rodiny. Niekedy informácie neprichádzajú vôbec. Ani o tom, že sa môj starý otec v nemocnici nakazil koronavírusom, nám niekoľko dní nik nepovedal.