Keď niekde príde na pretras otázka o tom, či je človek introvert, alebo extrovert, vždy sa musím pousmiať. Obvykle ani trochu nezaváham.
Mám a rozvíjam veľa medziľudských vzťahov a priateľstiev, prítomnosť iných ma nabíja energiou a predstava plnohodnotne stráveného času je pre mňa väčšinou v skupine než sama večer vo vani so sviečkami.
Je to možno paradox, no v čase, keď mi realita pandémie dáva ranu pod pás a musela som sa za uplynulé mesiace naučiť žiť viac osamote, sa k svojej extroverzii hlásim ešte hlasnejšie. Je tam a je nenasýtená.
Hoci nie som single ani nežijem sama, uvedomujem si, že väčšinu času v rámci pracovných dní trávim len so sebou. Partner chodí do práce, zatiaľ čo ja mám kanceláriu iba niekoľko krokov od postele. Sama raňajkujem, pracujem, obedujem. Sama chodím nakupovať.
Často chodím sama aj na prechádzky a bola som sa sólo už aj bicyklovať. Prípadne si odskočím do lesa za domom, prejdem sa pri jazere alebo si sadnem na lavičku a čítam si. Sledujem ľudí, vnímam okolie, počúvam zvuky. Všetko sama.