K šťastným spomienkam sa dostaneme len pri cestovaní časom. Nie je to málo

Keď rodičia a ich deti pred rokom zostali zavretí doma a ich svet sa scvrkol na pár desiatok štvorcových metrov, internety doslova zaplavili rady, ako si čo najskôr doma vytvoriť harmonogram. Spomínam si na desiatky návodov na tvorbu zoznamov a rozvrhov aktivít a činností, ktoré mali rodinám pomôcť prečkať krízové obdobie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Prečo potrebujeme šťastné spomienky a ako ich mať čo najviac aj v ťažkých časoch Čítajte 

Vstávať, cvičiť, učiť sa, tvoriť, počúvať, pozerať, telefonovať starým rodičom... A spomínam si aj na vlastné sklamanie, keď sa mi ten prešpekulovaný rozvrh nedarilo spĺňať.

„Bez režimu a systému to nezvládneme,“ myslela som si vtedy.

Prešiel rok, ktorého drvivú väčšinu sme s mužom a synom strávili v byte bez rodiny, kolegov a kolegýň, priateľov a spolužiakov. Farebný harmonogram už dávno nepotrebujeme.

Náš život sa pohybuje v neustále zacyklených dráhach. Niekedy mám pocit, že žijeme v dokonalej, každý deň sa opakujúcej časovej slučke, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani slečna Peregrinová.

V poslednom období však na vlastnej koži spoznávam, že ľudská myseľ sa po čase snaží z pevného harmonogramu vymaniť a usilovne doluje v hlbinách.

Prvý s tým prišiel syn, ktorý si z ničoho nič spomenul na jeden z našich spoločných zážitkov.