Eva Ilievsky vyrastala v rodine, v ktorej každý člen rád varil, dedili sa tradičné recepty a vytvárali sa nové.
Ona sama začala variť asi ako dvanásťročná. „Po zhruba dvadsiatich rokoch varenia môžem pokojne povedať, že som schopná kuchárka. Rada experimentujem, nebránim sa ani tradičným pokrmom a dá sa povedať, že uvarím a zjem všetko,“ hovorí.
O to horšie nesie, že jej manžel je nesmierne prieberčivý, nemá rad výrazné chute, nerád skúša nové veci a dokonca nechce jesť to isté jedlo dva dni po sebe. Všetko ilustruje príhoda, ktorá sa Eve stala na začiatku manželstva.

„Milujem husté, výdatné a pomaly varené polievky, s ktorými sa pokojne babrem aj pol dňa. Raz som mu s nadšením podala misku takejto dobroty a on si do nej bez mihnutia oka nalial pohár studenej vody, lebo pre neho bola priveľmi teplá a priveľmi hustá. Toto robí dodnes a mne je z toho zakaždým do plaču,“ hovorí Eva.
„Aj vďaka tejto skúsenosti som zistila, že môj muž jednoducho zbožňuje kuchyňu v štýle školská jedáleň či nemocničný bufet,“ konštatuje.
Eva a jej muž sú na celkom opačných smeroch gastronomického spektra a nie sú schopní dosiahnuť kompromis.
Chute symbolizujú domov
Jedlo býva v partnerstve alebo v manželstve často kameňom úrazu a nezriedka sa stáva, že zrkadlí problémy, ktoré dvojica prekonáva alebo bude musieť prekonať.