Ignorovanie detí nás pekelne dobehne

Akúkoľvek krajinu navštívim, všímam a fotím si dopravnú značku Pozor, deti. Každá totiž „svoje“ deti zobrazuje inak. Niekde poslušne stoja pred priechodom, inde pripomínajú šprintérov.

V niektorých štátoch sú kubisticky poskladané z geometrických tvarov, inde je grafické znázornenie realistické aj s mašľou vo vlasoch a aktovkou na chrbte.

Nech deti na značkách vyzerajú akokoľvek, zmysel je všade na svete rovnaký. V blízkosti škôl a škôlok majú ľudia v autách zvýšiť opatrnosť. Hoci v aktuálnej situácii hrozí deťom na cestách podstatne menšie riziko, som presvedčená, že tieto značky by mali byť úplne všade.

Mali by sme ich osadiť pred úrady, parlament, na dvere detských izieb. Neuškodilo by, ak by sme ich vylepšili poriadnou reflexnou odrazkou alebo na ne rovno namierili reflektory. Ak by sme to spravili, možno by sme sa o trochu viac zamysleli, v akom riziku práve sú.

Ruku na srdce. Otázka čo bude s deckami sa počas celej pandémie rieši len vo veľmi plochej rovine. Zoomy, Teamsy, pandemické OČR a vybavené.

Učiteľky pritom už teraz jasne vidia, ako sa nožnice rozdielov medzi deťmi ešte výraznejšie otvárajú, a rodičia na dennej báze svojpomocne riešia situácie, ktoré si pred časom nevedeli ani predstaviť. Aj harmonické rodiny v mojom okolí sa trápia, lebo sa u ich detí rozvíjajú neurózy, nočné mory či totálna apatia.