Prežila mesiace v tme a učila sa piecť tuleňa

Christiane Ritterová pravidelne dostávala od svojho manžela listy s nezvyčajnými požiadavkami. „Všetko nechaj tak a príď za mnou na Arktídu,“ vyzýval ju muž, ktorý sa živil ako lovec kožušín a ktorý začiatkom 20. storočia strávil mnoho rokov na súostroví Špicbergy.

Napriek obavám a výstrahám okolia sa napokon 36-ročná Rakúšanka rozhodla zveriť svoju dcéru do starostlivosti starých rodičov a vycestovať za manželom. „Neber si so sebou nič, čo neodnesieš pohodlne v batohu,“ písal jej a zároveň sa ju snažil navnadiť na pobyt.

„Úplne sami tam nebudeme, pretože na severozápadnom cípe pobrežia, asi deväťdesiat kilometrov od nás, býva ešte jeden lovec, starý Švéd. Niekedy na jar, až sa vráti slnko, ale fjordy budú ešte zamrznuté, sa k nemu môžeme vypraviť na návštevu. P. S. Ak ti v batohu ešte zostane miesto, privez so sebou zubnú pastu pre dvoch ľudí na rok a ihly na šitie,“ stálo v liste.

Prvá Európanka v polárnej noci

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Behali, plávali a jazdili, hoci nesmeli. Spoznajte ženy, ktoré oslobodili šport Čítajte 

Bol rok 1934 a Christiane Ritterová sa stala prvou Európankou, ktorá strávila za polárnym kruhom rok vrátane zdanlivo nekonečnej a temnej polárnej noci. O tejto skúsenosti napísala knihu Eine Frau erlebt die Polarnacht (1938), ktorá prednedávnom vyšla v českom preklade Žena v polární noci (Portál 2020).

Pri jej čítaní sotva uveriť, že ju Ritterová napísala pred vyše osemdesiatimi rokmi a že nie je známa ako autorka viacerých kníh. Moderný a univerzálny jazyk, ktorý Ritterová používala, plastické vykreslenie zážitkov aj psychického rozpoloženia robia z knihy pútavé a aj dnes fascinujúce čítanie.

Ritterová sa narodila v bohatej rodine podnikateľov v Karlovych Varoch. Jej prastarý otec bol zakladateľom jednej z manufaktúr, ktoré vyrábali slávny karlovarský porcelán, a celá rodina bola umelecky založená.

Christiane dlho uvažovala, že sa vydá na dráhu tanečnice, no napokon sa rozhodla študovať maľbu a ilustráciu vo Viedni, v Mníchove a Berlíne. Už ako 20-ročná sa vydala za Rakúšana Hermanna Rittera. Ritter bol námorný dôstojník, no keďže mal po matke fínske a švédske korene, lákal ho pobyt v blízkosti polárneho kruhu a svoj život spájal s lovom divých zvierat.

Loveckú chatu, ktorá pozostávala iba z dvoch miestností, obývali väčšinu roka traja. K manželom Ritterovcom sa na niekoľko mesiacov pridal aj nórsky lovec Karl.

Osem mesiacov o hlade

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Báli sa, že jazda ich vzruší. Máločo pomohlo ženskej samostatnosti tak, ako bicykel Čítajte 

Na Špicbergy dorazila Ritterová uprostred leta, teda v čase, keď v oblasti polárneho kruhu slnko nikdy nezapadá.

„Vybaľujeme. Koľko dní nám to už zabralo, ťažko povedať. Tu totiž žiadne dni nie sú, pretože tu nie sú noci. Jeden deň prechádza do druhého a nedá sa rozoznať, kedy sa končí včerajšok, nastáva dnešok a začína sa zajtrajšok. Jeme, keď sme hladní, spíme, keď nás premôže únava,“ opisuje prvý kontakt s celkom iným vnímaním času.

Pre Európanku, naučenú na pravidelné striedanie dňa a noci, to bol šok. Nekonečný deň však ani zďaleka nie to najhoršie, čo ju počas roka postretlo.